Sto ôsma kapitola O hodinu už mali všetko vybalené a uložené (aké dobré sú čary, nie? ). Na veľkej kožušine pred krbom sa vyvaľoval Sothis, s Kirou medzi prednými labami. Alison s Harry chystali niečo na jedenie a počúvali Snapa s Markom ako rozoberajú to proroctvo. V tom Sothis zdvihol hlavu a slabo zavrčal. „Niekto ide,“ skonštatoval Harry a nôž, ktorý krájal zeleninu, znehybnel. „Idem sa pozrieť,“ povedala Alison a všetci ju nasledovali. K chatke prichádzala postaršia žena v hrubej zimnej bunde a huňatej čiapke. „Dobrý deň! Posiela ma manžel, aby som sa vás spýtala, či niečo nepotrebujete,“ pozdravila žena sa širokým úsmevom. „Nie, ďakujeme! Zatiaľ máme všetko!“ oplatila jej úsmev Alison a pustila ju dnu. „Fíha! To už ste sa aj vybalili, aj chodník odhrnuli, v krbe zakúrili…“ divila sa. „Aspoň jedna výhoda, keď mám v dome troch chlapov!“ „Sú šikovní, to im treba uznať!“ pochválila ich. „Ach! Aký krásny pes! Ja mám dole v hoteli celú svorku vlčiakov!“ „Váš manžel sa bál o interiér,“ poznamenala Alison. „Och, to hovorí každému! Netreba si ho všímať. Veď takýto nádherný psík určite nič nespraví!“ rozplývala sa a poškrabkala Sothisa medzi ušami. „Samozrejme, že nič nespraví! Je slušne vychovaný!“ ozval sa Harry. „To verím! Tú moju bandu sa mi podarilo naučiť nosiť sem hore veci, takže keď budete niečo potrebovať, ozvite sa vysielačkou a ja ich pošlem.“ „Netreba vysielačku, Sothis sa prebehne,“ uistil ju Harry. „Nevadilo by vám, keby sme ho posielali dolu pre nejaké potraviny?“ spýtal sa Severus. „Ale nie, nech len príde, ak toho bude veľa, pošlem s ním aj mojich. Nebojíte sa ale že sa to stratí?“ „Nie, nie je na to dôvod!“ zasmial sa Mark. „Tak to máte ozaj výnimočného psa!“ zasmiala sa. „Nebude vás už ďalej vyrušovať. Vrátim sa dole.“ „Nechcete zviesť? Predsa len to nie je až tak pohodlná cesta,“ ponúkol sa Severus. „Ale nie! Kdeže! Rada sem chodím. Aspoň sa prejdem!“ Srdečne sa s ňou rozlúčili a odprevadili ju až pred chatu. Mar niečo šepol Harrymu, ten prikývol a podišiel k Alison. „Alison,“ začal váhavo. „Áno, Harry…“ „Mohli by sme sa ísť prejsť do hory?“ „Ak nepôjdete ďaleko a nebudete dlho, tak môžete,“ odvetila. „Super! Vďaka, mami!“ vykríkol Mark a bežal obom zobrať teplé veci. „Dáš na neho pozor!“ upozornil Harryho Snape. „Môžete sa spoľahnúť. Veď ide aj Sothis,“ ten už čakal vonku. „Tak sa bavte a hlavne nechoďte ďaleko!“ zakričala za nimi. Všetci traja zmizli medzi stromami. „Ako sa ti podarilo docieliť, aby ti tykal?“ spýtal sa jej Severus. „Povedala som mu, že ak mi bude vykať, nebudem sa s ním rozprávať.“ „Možno by som to mal skúsiť aj ja,“ zamrmlal. „Neboj sa, veď ho to raz prejde,“ uistila ho a opäť sa venovala vareniu. „Chceš pomôcť?“ „Netreba,“ povedala a on sa vrátil k proroctvu. Na druhý deň poobede: „Ja sa na to vykašlem!“ zašomral Severus, „sedím nad tým už tri hodiny a stále som na nič neprišiel!“ „A nad čím to sedíš?“ spýtala sa a podišla k nemu. „Nad tým proroctvom. Dumbledore nám kázal sa na to pozrieť, ale stále neviem o čo tam ide!“ „Môžem sa pozrieť?“ spýtala sa a prisadla si k nemu. Podal jej ho a ona začala čítať… „A na čo tam potrebuješ prísť?“ spýtala sa potom. „O kom to je, kedy sa to stane a o čom to vlastne je.“ „Veď to neznie až tak nezrozumiteľne.“ „Tak povedz, čo tam vidíš,“ postrčil ju. „No, takže podľa mňa sa tu jedná o dve osoby, ktorých charakterové črty pripomínajú Leto a Zimu.“ Severus súhlasne prikývol. „Ďalej si myslím, že tieto osoby medzi sebou nemajú najlepší vzťah, priam naopak. Potom to tu vyzerá na to, že jeden pustí druhého na svoje „teritórium“ no a vedy sa prestanú hádať. To sa stane niekedy v lete a neskôr v zime zas niekto vlezie do piesočku tej Zimy a Leto ho odtiaľ vyhodí.“ „Dosť jednoducho povedané to, na čo som prišiel aj ja. Potrebujem vedieť viac. O čo konkrétne pôjde, koho sa to týka a hlavne kedy!“ vysvetlil jej. „Bolo už niečo také v lete?“ spýtala sa. „Neviem tom.“ „Tak potom máte do leta čas, lebo to začne až vtedy,“ povedala. „To je fakt. Takže teraz to môžem nechať tak a venovať sa príjemnejším činnostiam…“ povedal tajomne. „Skvelý nápad! Môžeš sa ísť pozrieť kde sú chlapci. Už sú preč aspoň tri hodiny.“ „Zrovna to som nemyslel, ale môžem sa ísť pozrieť kde sú,“ povedal nakoniec, obliekol sa a vyšiel von. Zamieril do lesa, smerom kde zazrel čerstvé stopy. Pomaly prechádzal pomedzi stromy, vychutnával si okolité ticho a žiarivú krásu prírody. Nevšimol si však, že ho sledujú tri páry očí. Prešiel k rúbanisku: na hlbokom a prudkom svahu bol vyrúbaný pás stromov. Keďže tu zem nič nezakrývalo, snehu tu bolo až po pás. Vtom sa spoza stromov vyrútil obrovský čierny pes a znenazdajky na neho zozadu skočil. V priebehu niekoľkých sekúnd sa už obaja váľali v snehu. „SOTHIS!!! Ja ťa zaškrtím!“ zúril Snape. „Hav!“ zvesela štekol Sothis a oblizol mu sneh z tváre. Z lesa sa ozývalo neskrývané chichúňanie. „Kde ste vy dvaja! Vedel som, že za tým nebude sám!!!“ Harry s Markom pribehli a pomohli mu vstať. „Vymyslel to sám, mi sme ho len neprezradili!“ bránil sa Mark. „Sami by sme to tak skvele nezvládli!“ pridal sa Harry. „Ja vám dám!“ uškrnul sa Snape a oboch hodil do kopy za ním. Chvíľu sa takto váľali v chladnej snehovej perine, keď Sothis odniekiaľ priniesol veľké sánky. „Odkiaľ to máš, ty nevďačná kopa chlpov?“ spýtal sa Severus. „Vŕŕŕ!“ „Našli sme ich trošku dosť rozbité pri chate a mne sa ich podarilo ako tak opraviť,“ povedal Harry. „Už som ich aj vyskúšal. Sú perfektné! Poďme sa na nich spustiť až dolu,“ navrhol Mark. „Kam dolu?“ váhavo sa spýtal Snape. „No tu, cez to rúbanisko! Stromy tu nie sú, a keby sa aj nejaký vyskytol, vyhneme sa mu. Poď! Vstávaj!“ ťahal ho Mark a už si aj sadol dopredu. Harry si nesmelo sadol za neho a Severus ho nasledoval. „Oci, ty budeš brzdiť! Pripravení? Tak ideme!“ vykríkol Mark a posunul sane. Sothis veselo zaštekal a rozbehol sa za nimi. „Čo to mám robiť???!!!!“ skoro zúfalo sa Harryho spýtal Snape. „Netuším! Sedím na tom prvýkrát!!!“ rovnako odvetil Harry. Po niekoľkých sekundách nechali Sothisa ďaleko za sebou a s vetrom opreteky leteli dolu po prudkom svahu. Mark sa šikovne vyhýbal skrytým pňom, zatiaľ čo Harry so Severusom sa len snažili udržať na saniach. „Hentam dole niečo je! Asi sme už na konci!“ zakričal Mark. Odrazu prudko stočil sane do boku a Severus, ktorý sa asi nedržal dostatočne, vyletel zo saní, preletel ponad menšiu kopu snehu a pristál na zamrznutom jazere, po ktorom sa ešte niekoľko metrov šmýkal. Mark okamžite zastavil a Harry nasledoval Snapa. „Pozóóóóóóóóóór!!!!!!!!!“ kričal, keď sa k nemu šmýkal dosť veľkou rýchlosťou. Severus však nestihol uhnúť, a tak do neho Harry vrazil. „AU!“ zakvílil Harry. „Ste v poriadku?“ „Ja hej, a čo ty?!“ spýtal sa so smiechom. „No, osobne si myslím, že na prvýkrát sme si mohli vybrať menší kopec,“ skonštatoval Harry a snažil sa vstať zo Severusa. „Takto dobre som sa ešte nebavil!“ zhodnotil nemilosrdný rokfortský profesor. „Máte pravdu, bolo to skvelé!“ súhlasil Harry a obaja sa horko- ťažko postavili. „Preboha, čo ste to robili?!!!! To ste sa vôbec nedržali??!“ Mark „zaparkoval“ sane pri brehu jazera. „To sa robí ako?“ spýtal sa otec. „Normálne! Mal si sa držať Harryho a nohami chytiť sane a to isté aj Harry!“ vysvetľoval Mark. „Aha! Tak na to sú po boku tých saní tie paličky!!“ uvedomil si Harry. „To ste ešte nikdy nesedeli na saniach??????!!!!“ „Ja nie, ale všetko je raz prvýkrát!“ zasmial sa Snape. „Dudley neobľuboval zimné športy, takže som nesmel ani ja,“ odvetil Harry a šmýkajúc sa snažil prejsť na breh k Markovi. „Ako dobre, že je taká zima. Ináč by sme už boli pod vodou!“ poznamenal Snape. „WÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚÚ!!!!!!!!!!!!!!!!!!“ zo svahu sa práve rútil Sothis. Preletel okolo Marka a plnou rýchlosťou vrazil priamo do Harryho a Severusa, ktorí práve našli akú- takú stabilitu. „Uááá!!“ vykríkol Harry a aj so Severusom sa opäť váľali na ľade. „SOTHIS! To si nemohol prísť skôr, keď sme ešte boli na zemi?!!“ zavrčal Snape. „Vŕŕŕ! Hav! Hav!“ Sothis sa na klzkom ľade nedokázal postaviť. Harry ho schytil za šiju a ťahal na breh, kde sa Mark prehýbal od smiechu. Keď sa im konečne podarilo doťapkať na breh, unavene sa zvalili do snehu. „Teda…exempláre ako ste vy dvaja som ešte nestretol!“ chechtal sa Mark. „Ja ti dám, že exemplár!“ otec do neho hodil snehovú guľu… Po pár minútach bláznivej guľovačky: „To by už stačilo, mládež! Mama sa bude báť kde sme, takže treba nájsť cestu na chatu!“ rozhodol Severus. „Uhm… chata… tiež by som rád vedel, kde je,“ poznamenal Harry. „Sothis bude vedieť kde je,“ uistil ich Mark, ale Sothis na neho zdesene pozrel. „Tak fajn, pokúsme sa vymyslieť, ako sa dostaneme na chatu,“ navrhol Severus a obzrel sa okolo seba. „Išli sme tak pol hodinu na západ od chaty, potom sme sa spustili niekoľko kilometrov do doliny…takže chata by mala byť niekde na východ a hore,“ ukázal Harry. „To je úžasná dedukcia! Ako si na to prišiel?!!!“ zavrčal Snape. „To vďaka vám! Vyzeráte ako chodiaca studnica inšpirácie!“ vrátil mu to Harry. Snape na neho škaredo pozrel a vyrazil…na východ. Už dobrú hodinu šlapali lesom, keď sa pred nimi objavil hotel. „Hups! Asi sme zišli viac, ako som si myslel,“ poznamenal Harry. „Trošku viac!“ zavrčal Snape ironicky. „Aspoň už vieme, kde sme a môžeme sa vrátiť,“ veselo povedal Mark. „Tak už poďme! Už je tam sama dosť dlho, bude sa o nás báť,“ zamrmlal Snape. Pustili sa chodníčkom k chate a šlapali po ceste, ktorú včera vytvorili autom. Kým sa dostali až hore, bola už tma. Alison nervózne postávala pri okne. „Preboha!!! Kde ste tak dlho!!!! Viete ako som sa o vás bála!???!??!!!!“ kričala už z diaľky. „Prepáč, Alis, trošku sme poblúdili,“ kajúcne začal Severus. „Zablúdili?!?! ZABLÚDILI!!!!! To ste mi to nemohli prísť povedať?!!“ rozčúlila sa. Veď povedal, že sme poblúdili, nemali sme ti to ako povedať!“ ozval sa Mark. „A nie ste náhodou čarodejníci?!!! Neviete sa…no to…premiestňovať?!!!“ „Ozaj, veď sme sa mohli premiestniť,“ uvedomil si Harry. „Aha…fakt!“ zaplo Severusovi. „Aha…AHA!!!!…Ja vám dám také aha! Ja sa tu môžem strachovať, a vy sa prechádzate po lese!!“ „Alis, nerozčuľuj sa. Môže vám to uškodiť,“ snažil sa ju upokojiť Severus, ale márne. Práve naopak… „Ja ti dám, že nerozčuľuj sa!!! 6 HODÍN STE PREČ A JA SA NEMÁM ROZČUĽOVAŤ?!!?!?!“ „Vieš, mami, ocko nás šiel hľadať, potom ho Sothis akože napadol a nakoniec sme sa chceli spustiť na sánkach dolu kopcom, lenže ten kopec bol strašne dlhý, prišli sme až k nejakému jazeru a odtiaľ sme dlho šľapali a prišli sme k hotelu a odtiaľ ešte vyšľapať sem hore…“vysvetľoval jej Mark. „Skutočne sme v tom nevinne,“ pípol Harry, „a keď už chceš trestať…tak Marka. On vymyslel ten výlet na saniach!“ „Celkom s ním súhlasím,“ pridal sa Snape. „Héj!!!“ vzbúril sa Mark. „DOSŤ!! Všetci štyria okamžite dnu a večerať!“ rozkázala nahnevane a pratala ich dovnútra. „Veď ste celí premočení! Ešte mi všetci prechladnete! Okamžite sa prezlečte a veci k ohňu!!!“ „Ešte horí?“ „Za chatou je kopa dreva, bola som odtiaľ zobrať!!“ zavrčala, preto sa všetci radšej pratali do izieb a bez reptania ju poslúchli. Vyzliekli si mokré veci, uložili ich čo najbližšie ku krbu a obliekli si suché. Medzitým im pripravila horúcu čokoládu a teplú večeru. Po niekoľkohodinovom pochode veru poriadne vyhladli. Nezostali po nich ani omrvinky.  Len čo dojedli, Harry s Markom išli spať. Boli takí unavení, že zaspali hneď ako si ľahli. Sothis sa vyvalil pred ohňom a zaspal už počas večere. Kira sa pohodlne uložila na jeho hrudníku. „Vieš ako som sa bála?“ povedala potom. „Už sa toľko nehnevaj, mrzí ma to,“ tíšil ju. S povzdychom sa k nemu pritúlila. A mali by večer sami pre seba, keby… „Severus?“ Odpoveďou jej bolo len jeho pokojné dýchanie. „Vidíš, Kira, čo spraví s chlapmi jeden výlet!“ povzdychla si a oprela sa o spiaceho Severusa. „Mrau!“ odvetila Kira, pohodlne uložená na spiacom Sothisovi. Dni ubiehali a Harry prežíval najkrajšie obdobie svojho života. A nielen on. Aj keď si to nechcel priznať, Severus bol tiež konečne šťastný. Počas tých pár dní zabudol na všetky svoje problémy. Nemusel sa trápiť ničím. Ich dni boli naplnené relaxom a zábavkami. Až potom, v deň odchodu… „Aha, Harry, nie je to Hedviga?“ díval sa Mark pomedzi stromy. Harry, ktorý práve odkladal zmenšené kufre do auta sa prekvapene zadíval tam, kde ukazoval Mark. „Máš pravdu, je to Hedviga!“ Biela sova zletela priamo k Harrymu a usadila sa mu na pleci. Na nohe mala uviazaný zvitok pergamenu a láskyplne ďobla Harryho do ucha. „Ahoj, Hedviga! Aj ja ťa rád vidím. Kto ťa sem posiela?“ „Húú!“ húkla a nechala ho, nech jej zoberie list. „Prišla pošta?“ prekvapene sa spýtal Severus, ktorý práve vyšiel z chaty. „To je list od Dumbledora. Píše, že mu je ľúto, že nás ruší, ale že by chcel, aby sme večer o siedmej prišli k nemu,“ oznámil Harry. „Načo? Stalo sa niečo?“ vyzvedal Mark. „Vraj to budú len „organizačné pokyny“,“ prečítal Harry. „Organizačné? Niečo sa vari zmenilo?“ „Neviem, ale veď má prísť nový auror, nie? Musíme sa o ňom niečo dozvedieť!“ upozornil ho otec. „Pošlem po Hedvige odpoveď,“ povedal Harry a vyhrabal z kufra kúsok pergamenu a brko. Onedlho už oblohou letela snežná sova smerom na sever. Pár minút po nej opustili lesnú čistinu aj Severus a spol.