Sto šestnásta kapitola


Presne o siedmej klopali Neville s Ginny na dvere Snapovho kabinetu.
„Ďalej!“ ozvalo sa zvnútra.
„Dobrý večer, pane. Volali ste nás?“ ozvala sa Ginny, hneď ako za sebou
zatvorili dvere.
„Inak by ste tu asi neboli, nemám pravdu?“ poznamenal pobavene.
„Niečo tu pre vás mám,“ povedal tajomne a pristúpil k dverám do svojej
izby. Pootvoril dvere a odtiaľ vybehli dve malé chlpaté guličky. Snape
ich včas zachytil a zavrel dvere.
„Sivé,“ podal ho Nevillovi, „a čierne. Správne?“
„Och, celkom som na ne zabudla! Ďakujem!“ potešila sa Ginny.
„Aj ja ďakujem!“ úprimne povedal Neville a pokúšal sa mačiatko stiahnuť
zo svojho habitu, na ktorý sa priam prilepilo.
„Aspoň sa ich už zbavím. Mal som vám ich doniesť už v nedeľu, ale nemal
som čas,“ pousmial sa Severus. Náhle sa dvere rozleteli a dnu vletel
Lupin. Tesne za ním vbehol Sothis a obaja začali naraz štekať.
„TICHO!!!“ skríkol Severus, keď sa trochu spamätal.
Obaja zmĺkli a ešte si aj sadli. Ginny s Nevillom ich nasledovali.
„Vám to nepatrilo,“ unavene povedal Snape Ginny.
„A vy dvaja, čo tu chcete!“ prísne sa spýtal oboch chlpáčov. Lupin tíško
skuvíňal a teraz začal opäť vrčať a štekať. Do kabinetu dobehol Harry a
namáhavo dýchajúc vysypal: „Tonksová! Niečo sa jej stalo!“
„Kde je?“
„Ne…neviem.“
„Choďte za profesorom Dumbledorom a povedzte mu, že sme odišli!“ prikázal
Nevillovi a Ginny a Harrymu pokynul, aby podišiel ku krbu.
„Mohla by byť u nás,“ a postrčil Harryho. Okamžite zmizol v plameňoch aj
so Sothisom.
„TY TU ZOSTANEŠ!“ prikázal Lupinovi a nasledoval Harryho. Neville s Ginny
sa ponáhľali k Dumbledorovi. Obe mačiatka sa im vystrašene usadili na
pleciach. Lupin vybehol zo Severusovho kabinetu a trielil von. Ginny za
ním chcela zavolať, ale už bol preč.

Harry vyšiel z krbu a rýchlo podišiel na chodbu.
„Alison!“ zavolal.
„Harry? Tu som,“ ozvalo sa z hora.
Harry vybehol za ňou.
„Ahoj, Harry, čo tu robíš?“ milo sa na neho usmiala.
„Je tu Tonksová?“
„Nie, ale keď sa pýtaš, tak už by tu mala byť. Povedala, že musí niečo
vybaviť a večer sa vráti,“ odvetila. Zdola sa ozvali kroky.
„Kde ste?!“
„Hore! Tu nie je!“ odvetil Harry.
„Stalo sa niečo?“ spýtala sa Alison.
„Neviem, Harry vravel, že je niečo s Tonksovou,“ povedal Severus, ktorý
bleskovo vybehol po schodoch.
„Mala by tu za chvíľu byť. Chcela si niečo vybaviť na ministerstve.“
„Asi nepríde,“ poznamenal Harry.
„Ale čo sa vlastne stalo?“ nechápala.
„Remus prišiel k nám pred klubovňu a zavíjal, až kým som nevyšiel von.
Ťahal ma preč a keď som sa spýtal, čo sa deje, natrčil mi hlavu. Použil
som legilimenciu a počul som v jeho hlave strašný krik. Tonksová hrozne
kričala, ale nevidel som ju,“ vysvetlil Harry.
„Vo vlkolačom mozgu nemôžeš nič vidieť, pretože majú iné myšlienky. Ich
mozog je iný, ako náš,“ netrpezlivo povedal Severus.
„Tak kde môže byť? Musíte jej pomôcť! Čo ak ju niekto napadol!“ zľakla sa
Alison.
„To je nepravdepodobné, skôr je niečo s malým. Možno je na ústredí,“
zašomral Severus.
„Tak si zoberte auto a nech ste už aj tam!“ hnala ich netrpezlivo.
„Žiadne auto. Premiestnime sa. Bude to rýchlejšie!“ namietol jej manžel.
„Musíte ju dostať do nemocnice a sama mi povedala, že premiestňovať sa s
malým nemôže. Ani len cez krb neprejde!“
„Tak potom jedine auto,“ súhlasil Harry. Severus na neho zamyslene pozrel
a prikývol.
„Kde sú kľúče?“
„Visia v predsieni,“ odvetila a obaja muži sa tam rozbehli.
„Dajte mi vedieť, keď ju nájdete!“ zakričala za nimi.
„Neboj sa a hlavne na to nemysli!“ zakričal Severus a už ich nebolo.
Rýchlo nasadli do auta a vyrazili do Londýna. Sothis sedel ležal na
zadných sedadlách a tíško skuvíňal. Severus šoféroval s nohou na plyne,
vysoko prevýšil najvyššiu povolenú rýchlosť. Keď auto nevládalo,
začaroval ho. O necelých desať minút boli pred ústredím.

Ginny a Neville sa ponáhľali k Dumbledorovi. Zastali až pre príšerou.
Nevedeli heslo. Vtom sa však vchod otvoril a na schodoch sa objavil
Dumbledore.
„Pán profesor, posiela nás profesor Snape! Niečo sa stalo Tonksovej!“
vyhŕkla Ginny.
Dumbledore na nich len pozrel a pustil ich hore. Len čo sa usadili,
začala rozprávať.
„Išli sme za profesorom Snapom, keď nás na chodbe skoro zrazil profesor
Lupin. Keď sme prišli k pánovi profesorovi, o niekoľko minút sa rozrazili
dvere a dnu vbehol Sothis aj s profesorom. Strašne skuvíňali a štekali.
Profesor Snape ich okríkol a vtedy dobehol Harry a povedal, že niečo sa
stalo Tonksovej. Nevedel čo a ani kde je, ale profesor povedal, že by
mohla byť u nich. Nás poslal za vami a oni odišli. Ešte prikázal
profesorovi Lupinovi, aby zostal na hrade, ale ten niekam odbehol, hneď
ako zmizli v plameňoch,“ vysypala Ginny.
„Takže viac neviete?“
„Nie, pane.“
„V poriadku. Môžete sa vrátiť do klubovne. Pošlem za nimi sovu,“ povedal
riaditeľ a obaja chrabromilčania odišli.
Dumbledore vykročil najskôr do žalárov, ako predpokladal, dvere do
Severusovej pracovne boli pootvorené a mali vylomenú zámku.
„Calva!“ zavolal.
V izbách bolo ticho. Vykročil teda k soviarni. Ako predpokladal,
Severusova sova bola tam. Sedela vedľa Hedvigy a obe spokojne spali. Keď
k nim podišiel otvorili po jednom oku a skúmavo si ho prezreli.
„Severus s Harrym išli do Londýna, mohli by ste ich tam nájsť? Rád by
som, keby ste mi od nich doniesli odkaz.“
Obe húkli na súhlas.
„Asi budú onedlho v nemocnici,“ povedal ešte a sovy odleteli.

Všetci traja vystúpili z auta a rozbehli sa do domu. Ten sa pred nimi
pomaly odhaľoval. Vstúpili dnu a chystali sa zakričať na Tonksovú, keď:
„Čo sa ti stalo?!!“ pribehli k nej. Ležala pod schodmi a po tvári jej
stekali kvapôčky ľadového potu. Sothis jej okamžite začal olizovať tvár.
„Ja…asi začínam rodiť…už mi vytiekla voda,“ vyhabkala sťažka.
„To už?!!! Veď termín máš až o štyri týždne!!!“ vyhŕkol Harry.
„Ja viem, ale sťahy už mám!“
„Poď, odvedieme ťa k Mungovi,“ povedal Severus a pomohli je na nohy.
„Ako ste vedeli, že mi niečo je?“ spýtala sa ťažko.
„Remus vyvádzal ako šialený, tak sme šli k Alison a keď si tam nebola,
tak sem,“ vysvetlil Harry.
„Ako ste prišli?“
„Autom, neboj sa, nemusíš sa premiestniť,“ uistil ju Severus. To už im
Sothis otvoril dvere a oni zišli k autu.
„Prečo tu nikto nie je?“ nahnevane sa spýtal Harry.
„Tu už pomaly nikto nechodí. Občas tu je Moody a zjaví sa niekto z Rádu,
aby sa dozvedel nové klebety, ale inak je dom prázdny,“ šepla.
Posadili ju do auta a okamžite vyštartovali.
Preleteli mestom a so škrípaním zastavili pred čarodejníckou nemocnicou.
So Sothisom na čele vbehli dnu.
„Rodí!“ zavrčal Severus na sestričku za pultom.
„Choďte na prvé poschodie. Liečiteľka Pariová,“ odvetila a keď sa pohli,
so Sothisom na čele, dodala, „ten pes sem nesmie!“
Obaja ju ignorovali a pokračovali na prvé poschodie. Nešla za nimi.
Tonksovú vyniesli na prvé poschodie a usadili ju na chodbe. Severus išiel
hľadať liečiteľku. V priebehu niekoľkých sekúnd bol späť. Za ním išla
drobná, chudučká pani s prešedivelými vlasmi a bystrým pohľadom.
„Tak čo to tu máme?!“ usmiala sa na Tonksovú.
„Asi budem rodiť!“
„Tak poďte. Odnesiete ju prosím?“ otočila sa na Severusa a Harryho.
Tí len prikývli a Tonksová sa už opäť viezla. Odniesli ju na druhý koniec
chodby do jasno-bielych dverí. Izba bola veľká, v strede bola jedna
posteľ a rôzne vaničky a váhy.
Položili ju na posteľ a liečiteľka ich „vyhodila“.
Obaja sa usadili na stoličkách pred miestnosťou, Sothis si ľahol na zem a
čakali.
Po pár minútach vyšla liečiteľka.
„Čo jej je?“ spýtal sa Harry.
„Ide rodiť.“
„Ale termín má až o štyri týždne!“ namietol Severus.
„Och, to je nejak skoro!“
„Ako je to možné?!“ vypálil Harry.
„Nerobila v poslednej dobe nejaké ťažké kúzla?“
„Nie, ešte aj cestovala muklovskou dopravou,“ namietol Severus.
„Tak potom neviem,“ zamyslela sa liečiteľka.
„Teraz mi napadlo… môže to byť v tom, že otec dieťaťa je vlkolak?“
nesmelo poznamenal Severus.
„Vlkolak?!!! Samozrejme, to ste mi mali povedať hneď!!!“ hnevala sa.
„A ako to súvisí?“ nechápal Harry.
„To dieťa je potom tiež vlkolak, a vĺčatá sa vyvíjajú rýchlejšie, ako
ľudské deti. Ešte je dnes aj spln, takže automaticky sa skráti doba
tehotenstva!“ vysvetlila im.
„Aha… ale bude dieťa v poriadku?“ spýtal sa Harry.
„Samozrejme! Ako inak!“ povedala.
„A kedy porodí?“ už zvedavo sa spýtal Harry.
„Až keď vyjde slnko. Skôr rodiť nemôže. Je to nebezpečné pre dieťa aj pre
ňu. Dieťa je totiž premenené.“
„To už?!?!?“ Harry bol prekvapený.
„Áno, už. Už od piateho mesiaca tehotenstva.“
„Takže môžeme len čakať,“ skonštatoval Snape.
„Dám jej elixír na upokojenie a ak chcete, môžete zostať tu. Do izby vás
nepustím.“
„Dobre, počkáme tu.“
„A otec nepríde? Predpokladám, že ani jeden z vás to nebude, keďže je
spln.“
„Možno ráno príde,“ odvetil Severus.
„V poriadku,“ kývla a vrátila sa k Tonksovej.
Usadili sa na chodbe a Sothis na oboch skočil.
„Počkáme,“ povedal mu Harry.

Po dvoch hodinách Harry odbehol kúpiť niečo na pitie. Vybehol po schodoch
a chystal sa vojsť do kaviarne, keď:
„Chlapče! Hej! Ja poznať ta!“
Harry sa prekvapene obzrel, keďže tam bol jediný, mohlo to patriť len
jemu.
„Ty zobrať mne foto India!“ usmial sa ne neho čarodejník.
„Och… to ste vy…ja, prepáčte, že som vám ten obrázok nevrátil. Celkom som
na to zabudol,“ priznal Harry.
„Och, to nevadí! Pomôcť ti?“
„Veľmi mi pomohol, ďakujem!“ usmial sa Harry.
„Ja počuť, že tvoj priateľ zomrieť a potom počuť, že on žiť. Pomôcť ty
mu?“
„Áno, je v poriadku. Nezomrel, to si liečiteľ len vymyslel.“
„Och, to byť dobre, ale, nepohrýzť ho nag?“ spýtal sa.
„Hej, nag,“ Harry znervóznel.
„Ty nájsť ich kráľovstvo? Dali oni tebe jed? Potom ty byť veľmi dobrá
duša. Čistá. Ak ty potrebovať pomoc, ja ti rada pomôcť,“ povedal vážne a
uklonil sa.
„Oh…no…ja…dali mi ho,“ Harry sa pokúsil zmeniť tému, „budete tu robiť
natrvalo?“
„Nie, ja o týždeň odísť, moja prax tu končiť!“ usmial sa.
„A čo ste robili?“
„Ja robiť na oddelení s trvalým poškodením kúzlom,“ vysvetlil.
„Skutočne?!“ Harry zajastril.
„Áno, ja mať na starosti pár pacientov.“
„Viete, môj dobrý priateľ tam má rodičov a ja by som chcel vedieť, či sa
im nedá nejak pomôcť,“ začal Harry takticky.
„Ak ty vyliečiť priateľa od jed nag, tak ty im určite pomôcť!“ tvrdil
rozhodne.
„No, len na to potrebujem ich zdravotnú zložku…“
„No…nesmie sa to, ale keď ty mi ju ešte dnes vrátiť, tak ja ti ju
doniesť.“
„To by ste pre mňa urobili?!!!“ nadšene sa spýtal Harry a v duchu si
mädlil ruky.
„Kto to byť?“
„Longbottomovci.“
„Ty ísť so mnou, ja dať ti zložku,“ povedal rozhodne a viedol ho nižšie.
Prešli na štvrté poschodie a čarodejník kázal Harrymu počkať na chodbe.
On vošiel do jednej malej miestnosti a onedlho bol späť aj s fasciklom.
„Ďakujem. Budem na prvom poschodí, lebo kamarátka rodí. Budeme pri nej.“
„Dobre, ja prísť si pre to, o pár hodina,“ povedal čarodejník a Harry s
ešte jedným poďakovaním odišiel.
Okamžite zamieril k Severusovi. Keď sa k nemu blížil, Sothis zdvihol
hlavu a Snape sa na neho otočil. Harry s víťazoslávnym úsmevom zamával
zložkou.
„Čo to máš?“ vyzvedal Severus.
„Zložku,“ uškrnul sa Harry a ukázal na meno.
Severus zostal sedieť ako obarený. Hneď sa však spamätal a keď mu Harry
vysvetlil, ako ju získal, začal ju študovať. Zrazu sa však zarazil.
„Ty somár! Keď zmiznú, okamžite bude vedieť, že sme to boli my!!“ zavrčal.
„O týždeň mu končí prax. Odchádza domov,“ informoval ho Harry.
Severus niečo zavrčal a vrátil sa k čítaniu.
„Zožeň mi niekde brko a pergamen, aby som si to zapísal,“ požiadal ho.
„A to si nezapamätáš?“ podpichol ho Harry. Hodil na neho škaredý pohľad a
Harry s úsmevom odišiel.
Po chvíli sa vrátil aj so všetkým potrebným. Severus sa dal do písania.
Pracoval rýchlo a svedomito. Harry ho so zaujatím sledoval. Bolo zvláštne
vidieť toho muža pri práci.
Sothis občas zavrčal, aby upozornil na to, že sa niekto príliš priblížil.
Nikto ich však nevyrušoval.
Do hodiny si Severus odpísal všetko, čo potreboval. Stihol to akurát
včas. Práve totiž vyšla liečiteľka, aby im oznámila, že Tonksovej je už
lepšie.

Hodiny plynuli a oni stále čakali. Okolo polnoci sa ukázal indický
čarodejník, ktorý si prišiel pre zložku. Harry mu ju vrátil a on sa
žiarivo usmieval na Severusa.
„Vy mať obrovské šťastie, že vy mať tak dobrý priateľ,“ povedal mu a
odišiel.

Pár hodín pred svitaním začal byť Sothis nervózny. Pobehoval po chodbe a
stále ich ťahal za habit.
„Idem s ním a pozriem sa, čo chce,“ povedal Snape rozospatému Harrymu.
„Uhmmmm....“ zamrnčal Harry a spal ďalej.
Severus nasledoval Sothisa až pred vchod do nemocnice a tam zastal.
Sothis sa upokojil.
„Dúfam, že si ma sem neťahal len kvôli tomu, aby si ma naštval!“ zavrčal.
„Vŕŕŕ!“ ozval sa Sothis a hľadel do tmy.
„Čo tam máš?!“ spýtal sa unavene.
Vtom začul tichý dupot. Spozornel. V hmle pred ním sa zrazu začala črtať
obrovská silueta. TO spomalilo a keď podišlo bližšie, Severus si zúfalo
povzdychol. Len čo prišiel priamo k Severusovi, zvalil sa do prachu cesty
úplne vyčerpaný.
„Lupin! Ty blázon, hádam si len nebežal až z Rokfortu!“ zaúpel.
Zmorený vlkolak tíško zaskučal na súhlas. Sothis mu olízal hlavu.
„Ty teda vyzeráš!!!!“ zohol sa k nemu, aby prezrel jeho stav. Mal do krvi
zodraté všetky štyri laby a srsť polepenú od potu a krvi.
Kdesi v diaľke sa ozval smiech. Severus otvoril auto a naložil Remusa do
kufra.
„Idem pre nejakého liečiteľa. Zavriem ťa, dobre?“
Zavrčal a pokúsil sa po ňom chňapnúť, no ledva zdvihol hlavu.
„Neboj sa, je v poriadku. Liečiteľka čaká do svitania, aby mohla rodiť.
Bude v poriadku. Na rozdiel od teba!“ dodal nahnevane a zabuchol kufor.
Sothis sa postavil pred dvere a tlačil sa do auta. Pustil ho a ponáhľal
sa za liečiteľom.
Vyšiel na prvé poschodie a prešiel k Harrymu. Jemne ním zatriasol, aby ho
zobudil.
„Čo…čo sa deje,“ povedal ospalo.
„Remus prišiel.“
„Prosím?!“ Harry okamžite ožil.
„Pribehol sem až z Rokfortu. Idem mu pohľadať nejakého liečiteľa, ktorý
ho dá do poriadku. Zostaň tu, lebo za chvíľu bude svitať. Možno už začne
pôrod. Nech je tu aspoň niekto.“
„Dobre. Budem tu. Kde je Sothis?“
„Zostal v aute s Lupinom.“ Harry prikývol a Severus odišiel.
Keď našiel liečiteľa a vysvetlil mu situáciu, liečiteľ zobral nejaké
nosítka a deku a nasledoval ho.
„Preboha! Ten vyzerá! Nemôžem začať liečiť skôr, ako sa pretransformuje,“
oznámil mu.
„Odnesiete ho aspoň hore?“
„Samozrejme, dáme ho do izby. Aspoň, že je v bezvedomí,“ zašomral už sám
pre seba.
„Pije protivlkolačí elixír. Nie je nebezpečný,“ oznámil mu Snape.
„Ach, tak potom poďme.“
Kúzlom preniesol Lupina na nosítka, prikryl ho dekou a obaja sa vrátili
do budovy.