Sto osemnásta kapitola Čím lepšie sa cítil Remus, tým horšie na tom boli Harry a spol. Koniec roka sa závratne blížil a ich zavalila hora učenia. Harry ešte mimo toho pravidelne chodil k Snapovi a dohadovali sa na detailoch ich „malej“ akcii. Severus už stihol i vybrať najvhodnejší elixír a trošku ho poupravil. Harry zatiaľ v knižnici zháňal plány nemocnice. Mesiac po narodení dali Sebastiána pokrstiť. Obradu sa zúčastnili všetci Weasleyovci, niektorí členovia Rádu a, samozrejme, prevažná časť učiteľského zboru. Všetkých, až na Severusa, Lupina, Tonksovú a Alison, prekvapilo, keď išla Ginny Sebastiánovi za krstnú mamu. Harry tu Ginny (v súkromí) oboznámil so Severusovým plánom o sťahovaní. Súhlasila, tak ako aj Alison a Tonksová. Keď to Harry svojmu strýkovi oznámil, ten sa zamyslel: „Teraz na to nebude čas…začneme až cez letné prázdniny. Ten dom je totiž asi dosť zaprášený a plný rôznych harabúrd, ktoré som tam dvadsať rokov usilovne zhromažďoval,“ priznal. „Hádam na tom nebude horšie ako ústredie,“ nadhodil Harry so smiechom, ale keď videl Snapov pohľad, unavene si povzdychol. „To nám dá asi zabrať,“ zašomral. Severus prikývol. Čas plynul, ani sa nenazdali a už tu bola Veľká noc. Harry už týždeň vopred Dumbledora informoval, že by sa veľmi rád pozrel do domu svojich rodičov a že Severus ho bude sprevádzať. Dumbledore proti tomu nenamietal, a tak obaja so Sothisom, s uspokojivými alibi, odišli, ešte posledný deň pred prázdninami, hneď po vyučovaní na ústredie. Do večera uspôsobili pár miestností (rozjasnili a zmenili „výzdobu“ z tmavej na svetlú) na príchod „hostí“. V prvý deň prázdnin už obaja boli v nemocnici. Sothis zostal na ústredí. Severus, ukrytý pod neviditeľným plášťom, prešiel na štvrté poschodie a ukryl sa v izbe Longbottomovcov. Harry zatiaľ pod banálnou zámienkou navštívil podvečer liečiteľa, ktorý liečil Remusa. Presne o ôsmej, keď Longbottomovcov ošetrovateľka uložila spať a odišla do svojej pracovne čítať svoj obľúbený časopis, Harry sa rozlúčil s Remusovým liečiteľom a nenápadne sa premiestnil na štvrté poschodie. Izby sa tu dali otvoriť len z vonku, z bezpečnostných dôvodov, a preto keď vošiel do izby, kde sa skrýval Severus, nechal vo dverách topánku, aby sa celkom nezavreli. Severus už oboch manželov stihol omráčiť a prikryl ich neviditeľným plášťom. Sám sa obliekol do druhého, ktorý zobrali z ústredia. Oboch očaroval tak, aby sa vznášali pred ním a vykročil za Harrym, ktorý si ich najskôr prezrel, či im niečo nevidieť. Harry, ako štít kráčal vpredu a snažil sa vyhýbať všetkým väčším skupinkám ľudí. Po nekonečnej polhodine sa konečne dostali pred nemocnicu. Kráčali ešte niekoľko sto metrov tmavými ulicami Londýna, aby si boli istý, že ich nikto z nemocnice nemôže zbadať a potom sa premiestnili na Grimlaudovo námestie číslo dvanásť. Tam si zobliekli neviditeľné plášte a oboch „hostí“ ubytovali. „Nebolo to až tak ťažké,“ nadškrtol Harry. „Uhmmm... vôbec nie!!! Ešte povedz, že unášať pacientov z nemocnice je úplne normálne a použijem na teba nejakú nechutnú kliatbu!“ zavrčal Severus. „Tak podarilo sa nám to, nie? Nikto nás nevidel a ani netušia, že zmizli. Nebolo to až tak zlé!“ „To najhoršie ešte len príde,“ uistil ho a ani netušil, ako blízko je k pravde. „Fajn, tak kedy začneme?“ „Zajtra ráno, aby sme to mali čo najskôr za sebou.“ „Tak začnime teraz!“ „Budeš tu pri nich celú noc?! Ja totiž neviem, ako dlho to môže trvať a či sa im niečo nestane! Riskovať to budem až ráno! Teraz radšej zabezpečme túto izbu od neželaných návštev!“ „Ako chceš,“ podriadil sa Harry. Severus začal s kúzlom proti odpočúvaniu a pokračoval kúzlami na zamknutie dverí. „Heslo bude Sebastián,“ informoval ho Severus a obaja vyšli z izby. „Zaujímavé…“ „Na to dúfam nik nepríde!“ zašomral Severus. „Necháme ich tu samých? Nemôžu sa náhodou zobudiť?“ vyzvedal Harry. „Nemali by sa zobudiť, ale pre istotu som to zabezpečil. Ak sa jeden z nich zobudí, začne nám to v izbe strašne kvíliť.“ „Fajn, dúfam, že sa nezobudia. A kde budeme spať?“ „Hneď vedľa, aby sme to nemali ďaleko. Snáď ti nebude vadiť, že som pre nás pripravil len jednu miestnosť,“ podpichol ho. „Ak tam nebude manželská posteľ, mohol by som to vydržať,“ vrátil mu to Harry. „To aby som ju odstránil, že…“ uškrnul sa a zamieril do kuchyne, kde ich už čakal Sothis. Po ľahkej večeri si šli ľahnúť. Harryho ráno zobudilo tichučké cinkanie skla. Keď si nasadil okuliare, zbadal Severusa stáť pri stole s kotlíkom a pripravovať elixír. „Koľko je hodín?!“ zašomral rozospato. „Asi sedem. Vstávaj, potrebujem pomôcť.“ Harry niečo nezrozumiteľné zavrčal a vytrepal sa z postele. „Prečo buntošíš tak skoro ráno?!“ „Teraz možno zistili, že tam nie sú. Kým sa to dostane k Dumbledorovi, predpokladám, že bude tak obed. Keď nás zavolá, aby nám to oznámil a zhromaždil Rád, budú tak dve hodiny. Vtedy sa sem nahrnú všetci schopní aurori a iní špekulanti a vtedy by som už rád mal aspoň jedného z nich v poriadku, aby mohli spať a nebudiť zbytočnú pozornosť!“ vysvetlil Severus. „Prečo len jedného? Veď chceme vyliečiť oboch, nie?“ „Myslíš, že pyramída stvorenia bude liečiť oboch naraz?!!“ „Aha…na to som nepomyslel…“ „Všimol som si. Podaj mi ten pohár na stole,“ požiadal ho. „Kde je Sothis?“ „Stráži vchod.“ Nalial elixír do pohára a kývol Harrymu, aby ho nasledoval. Len čo vošli do izby, Severus za nimi poriadne zavrel dvere. „Tak, s kým začneme. S ním alebo s ňou.“ „Čo tak s ním?“ navrhol Harry. „Máš pyramídu?“ „Hej,“ odvetil Harry a odopol si prívesok. Mal obe časti. „Myslel som, že chceš dať tú tretiu Sebastiánovi,“ poznamenal Severus. „Veď aj chcem, Remusovi som povedal, že môj darček dostane Sebastián trochu neskôr. Nenamietal.“ Snape zobral Harryho kamene a spojil ich s tým svojím. Spoje modro zažiarili a kamene sa jemne ohriali. Harry si sadol k Nevillovmu otcovi a podoprel ho, aby mu Severus mohol do hrdla vliať elixír. Hneď ako ho prehltol, Harry mu zavesil na krk retiazky a poodstúpil. Pyramída začala okamžite svietiť a vyletúvali z nej modré iskričky. Rozlietli sa do celého tela, no nikde nezostali dlhšie ako pár sekúnd. Nakoniec sa všetky zhromaždili v hlave. Prelietali z miesta na miesto čoraz rýchlejšie a rýchlejšie. Po niekoľkých minútach spomalili a len lenivo krúžili okolo celej jeho hlavy. Pár ich ešte prešlo telom až sa nakoniec všetky vrátili do pyramídy. Zostal však po nich modrastý opar nad nehybným telom Franka Longbottoma. Severus sa k nemu opatrne priblížil a skúsil mu tep. „Ako?“ napäto sa spýtal Harry. „Žije. Prvá dobrá správa.“ „Ako zistíme, či je v poriadku?“ Severus neodpovedal, len priložil ruky k spánkom svojho bývalého spolužiaka a zašepkal tichú formulku: „Legillimens.“ Nahliadol do jeho myšlienok a o chvíľu ich spokojne opustil. „Myslím, že je v poriadku,“ usmial sa na Harryho. „Fakt?!“ spýtal sa nadšene. Severus prikývol. „Idem zobrať ďalšiu várku elixíru pre ňu.“ Keď sa vrátil, Harry už sedel na kraji jej postele a v ruke držal prívesky. Nalial jej do hrdla elixír a hneď na to, už mala na krku pyramídu. Opakovalo sa to isté, ako pri jej manželovi, len to trvalo o niečo dlhšie. „Mučili ju dlhšie,“ vysvetlil Harrymu. Ten so stiahnutým hrdlom prikývol. Keď opäť zmizli iskričky, Severus aj jej skontroloval myšlienky. „V poriadku. Teraz už len počkať, kým sa zobudia,“ povedal Harrymu a v jeho pohľade sa zračila radosť a úľava. Harry sa uľahčene rozosmial. „Dokázali sme to!“ vykríkol nadšene. „Neteš sa predčasne. Ešte to nie je isté a dosť zložité bude vysvetliť im situáciu,“ upozornil ho Severus. „To predsa zvládneme,“ mávol rukou Harry a Vtom sa ozvalo škrabkanie na dvere. Obaja rýchlo vyšli z izby. Pred dverami stál Sothis. Odrazu začuli hlas: „Harry! Severus! Kde ste!“ „Tu, Remus. Druhé poschodie!“ zakričal Harry a bežal mu naproti. Severus so Sothisom ho nasledovali. „Remus! Remus! Dokázali sme to! Dokázali!!!“ kričal Harry už od schodov. „Skutočne?! To už?!“ Remus bol zjavne v šoku. „Teraz, pred chvíľou!!“ „To…to je skvelé! Sú pri vedomí?“ „Nie, elixír bol silný, budú spať aspoň do večera,“ odvetil Severus. „Úžasné! Gratulujem!!“ nadšene sa usmieval Lupin. „Teraz na nich len treba dávať pozor. Už sa o niečom vie?“ spýtal sa Severus. „Myslí, že nie. Pred odchodom sem som bol s Dumbledorom a tváril sa normálne. Ešte mi aj povedal, že je dobre, že si šiel s Harry práve ty,“ odvetil vlkolak. „Severus predpokladal, že Dumbledore by niečo mohol vedieť tak okolo obeda,“ zapojil sa Harry. „Dobre, vtedy pôjdem na hrad, keby ma hľadal, aby som bol tam. Prídem vám to povedať a zostanem tu s nimi, ak by vás chcel informovať. Všetci štyria sa usadili v kuchyni a rozprávali sa až do pol dvanástej. Vtedy sa Remus vrátil na hrad. Remus vošiel do svojej pracovne a usadil sa za stolom. Čakal. Po hodine ho to prestalo baviť a vyšiel von. Bezcieľne chodil chodbami a vychutnával ticho. Väčšina žiakov totiž odišla na prázdniny domov. Pokiaľ si spomínal, tak aj Neville bol medzi nimi. Práve rozmýšľal nad tým, čo Harry so Severusom urobili, keď na chodbe do niekoho vrazil. „Profesor Dumbledore! Prepáčte, ja… zamyslel som sa.“ „Hľadal som ťa, Remus. Prosím, poď za mnou. Stalo sa niečo vážne,“ povedal riaditeľ vážne. Remus šiel mlčky za ním. Po ceste sa k nim pridala aj profesorka McGonagallová s Hagridom. Obaja sa tvárili zvedavo. Keď Dumbledore prišiel do svojej pracovne, naznačil im, aby si sadli, sám však zostal stáť pri okne. „Mám veľmi zlé správy,“ povedal ticho. „Nejakí smrťožrúti?“ spýtal sa Hagrid. „Je to možné. … Niekto uniesol Franka a Alicu Longbottomovcov…“ V miestnosti zavládlo šokované ticho. „Albus, to predsa…“ habkala profesorka. „Alastor mi to povedal len pred chvíľou. Počul to na ministerstve. Vraj ich šla ráno skontrolovať liečiteľka a neboli tam. Prehľadali viackrát celú nemocnicu a nenašli ich. Musíme čo najskôr zaktivizovať celý Rád. Pošlem sovu Harrymu a Severusovi. Keď prídu, zíde sa aj Rád. Minevra, mohli by ste, prosím, informovať Weasleyovcov a Arabelu Figgovú? A zavolajte mi sem slečnu Grangerovú, súrodencov Weasleyovcov a Severusovho syna,“ informoval ich tichým napätým hlasom. „Šmária, kto móže byť tak bezcitný, že unesie aj tých, ktorí o sebe ani nevedia!!!“ rozčúlil sa Hagrid. „Mladý Longbottom to už vie?“ ticho sa spýtala profesorka. „Asi nie, ešte len vystúpili z vlaku, ale nemyslím si, že by to už vedela jeho stará mama.“ „Musíme ich čo najskôr nájsť. čo mám robiť ja?“ spýtal sa Remus. „Nič. Choď za Tonksovou a Sebastiánom a daj na nich aj Alison pozor. Bohvie kto to urobil, aby nemal v pláne ublížiť aj iným…“ povedal Dumbledore a Remus si v duchu vydýchol. „Môžem už ísť?“ spýtal sa. „Samozrejme. Minevra, ak by ste boli ochotná…“ „Už idem,“ povedala a celá otrasená odišla za Remusom. „A ja?“ spýtal sa Hagrid. „Dohodneme sa na schôdzi. O dve hodiny na ústredí.“ Hagrid odišiel a Dumbledore osamel. Zdrvene si sadol do kresla. História sa opakuje. Voldemort je preč a Longbottomovci sú opäť unesení. Ani nechcel myslieť na to, kto ich uniesol. Cítil sa tak neschopný. Bál sa čo i len pomyslieť, čo sa im asi stalo... Netušil však, že jeho strach je neopodstatnený…… Remus náhlivo prešiel hradom a v priebehu niekoľkých minút už bol na ústredí. „Kde ste! Severus! Harry!“ kričal a bežal po schodoch. „Čo sa deje?“ spoza dverí vykukol Harry a za ním Severus. „Už to vie. Poslal ma, aby som išiel strážiť váš dom. Idem vám poslať odkaz a aktivizuje Rád,“ vysypal zo seba Lupin. „Keď k nemu pôjdeme, musí pri nich niekto zostať,“ oznámil Severus. „Zostanem ja. Dumbledore ma kontrolovať nebude,“ ponúkol sa Remus. „Dobre, tak počkáme, kým príde sova,“ povedal Severus. „A čo keď bude chcieť odkaz poslať Hop-Šup práškom,“ nadškrtol Harry. „To určite nie,“ uistil ho Severus. O hodinu a pol priletela Calva. „Teda, tá je ale rýchla!“ obdivne povedal Remus. „Keď chce, lieta veľmi rýchlo,“ prikývol Snape a aj s Harry odišli. Remus sa zamkol v izbe s Nevillovými rodičmi. Keď Severus vychádzal z krbu v Dumbledorovej pracovni, nasadil si na tvár pokojný výraz. Harry ho nasledoval a prekvapene sa obzrel po miestnosti. Sedeli tam aj Ron, Mark, Hermiona a Ginny s profesorkou McGonagallovou a madam Pomfreyovou. „Dobrý deň. Stalo sa niečo, pane?“ spýtal sa Snape zvedavo. „Niekto ráno uniesol Nevillových rodičov,“ povedal Dumbledore ticho. V tichu, ktoré nastalo bolo cítiť neistotu. Ron, Ginny a Hermiona boli meraví, Mark len neistý, ale Harry so Severusom prekvapenie len hrali. „Veď…tí ležali u Munga…“ vyhabkala Ginny. „Odtiaľ ich uniesli,“ zničene si povzdychol Dumbledore. „To, … to je strašné!! Ako niekto mohol… veď oni ani nevedeli kde sú!!! Prečo potom!!“ vyhŕkla Hermiona a v očiach sa jej zjavili slzy. „Ja neviem…“ šepol Dumbledore. „Musíme ich čo najskôr chytiť!!!“ vykríkol Ron. „Už som zvolal Rád. O chvíľu bude porada.“ „Neville to už vie?“ tíško sa spýtal Mark. Dumbledore len pokrútil hlavou. „Chudák,“ šepla Ginny. Dumbledore prikývol. Cítil to isté. Vtom sa však zarazil. Niečo mu tu nesedelo, ale nevedel čo. Otáčavé schody do jeho pracovne sa pohli. V tom ťaživom tichu bolo počuť kroky, ktoré sa ozývali na schodoch. Dotyčný sa asi dosť ponáhľal. Zaklopal naliehavo. „Ďalej!“ vydýchol Dumbledore. Do miestnosti vošiel Neville Longbottom. Vlasy mal strapaté, oči červené od plaču a celú tvár posiatu tmavými fľakmi. Harry sa prekvapene nadýchol až ho Severus musel chytiť za ruku. Nenápadne, ale účinne. Harry sa upokojil. „Pro…profesor Dumbledore, …prepáčte, že vás ruším…ja…“ hlas sa mu zlomil. To už pri ňom boli Ginny s Hermionou a pomáhali mu sadnúť si. „Viem. Už som počul, čo sa stalo.“ Dumbledore vstal a podišiel k nemu. „Ja…chcel som vás požiadať o pomoc…neviem…neviem na koho iného sa obrátiť…“ habkal cez slzy. „Už som podnikol isté kroky. Rád po nich začne pátrať. Nemusíte sa báť. Len sa upokojte, bude to v poriadku,“ tíšil ho. „Rád ich nájde, Neville!“ rázne mu povedal Ron a ostatní (Mark, Ginny a Hermiona) prikývli. „Ďa…ďakujem…“ „To je v poriadku. Postaráme sa o to. Choďte si odpočinúť,“ povedal mu Dumbledore a pokynul Poppy. Tá ho jemne zdvihla a odviedla ho do nemocničného krídla. Keď sa zavreli dvere, všetci zostali strnulo sedieť. Odrazu si Dumbledore uvedomil, čo mu tu nesedelo. Prudko sa otočil na Harryho a Severusa a premeral si ich tým svojim röntgenovým pohľadom. Obaja zbledli pohniezdili sa na stoličkách. Dumbledore sa rázne nadýchol a: „Dúfam, že to nie je pravda!“ povedal chladne. Profesorka a mládež sa na nich nechápavo pozreli. „A čo, pane?“ snažil sa o pokojný tón Severus. „To snáď nemyslíte vážne!!“ riaditeľov hlas jasne rástol na intenzite. „Albus, čo sa deje?“ nechápala profesorka. „Minevra, odveďte, prosím, žiakov preč!“ povedal s hnevom v hlase. Prekvapene vstali a nechápavo prelietali pohľadom z Dumbledore na tých dvoch. „Prosím, povedzte mi, že to nie je pravda?!“ priam zúfalo zaúpel Dumbledore. Harry i Severus mlčali, no ich tváre boli dosť priesvitné na to, aby si Dumbledore odpovedal sám. Profesorka s deckami priam zozeleneli, keď začuli, ako Dumbledore kričí. „Čo ste tým, preboha, chceli dosiahnuť! Spraviť niečo také!!! VÔBEC STE SI NEUVEDOMILI, AKO TÝM TOMU CHLAPCOVI UBLÍŽITE??!!! ČO TÝM SPÔSOBÍTE?!!!! ČO TO MÁ AKOŽE ZNAMENAŤ?!!! NEJAKÁ BLÁZNIVÁ HRA?!!! CHCELI STE SI NIEČO DOKÁZAŤ??!!!! PREČO STE TO UROBILI!!!“ kričal Dumbledore. „My…“ začal Harry, no riaditeľ ho nenechal dohovoriť. Takého rozčúleného ho Harry ešte nevidel. „ŽE ÍSŤ DO GODRIKOVEJ ÚŽĽABINY!!! A JA SOMÁR SOM VÁM NA TO SKOČIL!!!! UNIESŤ NIEKOHO!!! A PRÁVE ICH!!! MÁTE VY VÔBEC ASPOŇ ŠTIPKU ROZUMU???!!!! PREČ STE, PREBOHA, NIEČO TAKÉ UROBILI!!!! MÁTE NEJAKÉ ROZUMNÉ VYSVETLENIE??!!!! ČI STE SA LEN CHCELI DOBRE POBAVIŤ??!!!!“ Dumbledorove slová šľahali ako bič. Harry sa po Nevillovom príchode cítil dosť zle, ale teraz, keď na nich riaditeľ kričal… „…MYSLEL SOM SI, ŽE STE UŽ DOSPELÍ!!! PREČO STE TO UROBILI!!!!“ Dumbledore zostal stáť a prerývane dýchal. Potom sa s námahou zvalil do svojho kresla a oboch si ich premeriaval. Nehľadeli na neho, ale do zeme. „Tak odpoviete mi…?“ spýtal sa už tichšie, ale z jeho hlasu bol stále cítiť hnev. „Chceli sme im pomôcť,“ šepol Harry kobercu. „Vedeli sme, že v nemocnici nám nedovolia skúsiť to…“ pridal sa Severus. „Ani Nevillova stará mama by nám to nedovolila. Nenávidí Severusa. Ešte by ho obvinila, že ich chce zabiť…“ mrmlal Harry. „A to ste mi nemohli povedať?“ „A súhlasili by ste s únosom?“ zničene sa spýtal Harry. „Nie, našiel by som inú možnosť.“ „Iná možnosť neexistuje. Už sme ju hľadali,“ povedal Severus. „A čo tak sa spýtať Nevilla. Ten by súhlasil a je už dospelý, takže o nich môže rozhodovať!“ „Stará mama by mu to zatrhla,“ namietol Harry. Dumbledore si povzdychol. „Ale prečo ste ich práve unášali!“ „Videlo sa nám to ako ideálna možnosť. V pokoji sme použili pyramídu a nik nás nebude rušiť, keď ich budeme informovať o udalostiach posledných rokov. Vieme čo, a ako im povedať,“ vysvetlil Severus. „Pyramídu? Pyramídu stvorenia? A už ste ju použili?“ prekvapene sa spýtal Dumbledore. Obaja prikývli. „A…?“ „Spia. Mali by sa zobudiť niekedy večer,“ odvetil Severus. „Takže sa vám to podarilo?!“ šokovane sa spýtal riaditeľ. „Snáď hej.“ Dumbledore na nich prekvapene hľadel. „A…a kde ich ukrývate?“ „Na ústredí.“ „Na ústredí?!!!! Na ústredí Rádu????!!“ „Tam ich predsa nikto z našich hľadať nebude,“ tichúčko vysvetlil Harry. „Tak toto … je …na mňa už priveľa… že na ústredí… tam by sme ich mohli hľadať aj roky!!! Bol to šikovný ťah ,“ dodal. „No, veď preto sme ich tam dali.“ „Ale ten únos vám tak či tak neodpustím,“ pokračoval prísne, „uvedomujete si, čo ste tým Nevillovi spravili?!! Trvám na tom, aby ste mu povedali pravdu!“ „Teraz?!“ „Najneskôr zajtra!“ „Ale…“ „Žiadne ale, Harry, trvám na tom. Zatiaľ o ničom neviem a Rád bude pátrať, no zajtra mu to poviete!“ nástojil na svojom Dumbledore. „Dobre,“ súhlasili nakoniec. „Idem informovať Rád. Začnú pátranie a vy my zmiznite z očí! Nech vás tam nikto nevidí!“ zašomral ešte a nechal ich odísť. Len čo sa za oboma zatvorila príšera, zhlboka si vydýchli. „Nikdy, za celý svoj život, som nepočul, aby Dumbledore na niekoho kričal,“ potichu povedal Severus.