Sto dvadsiata tretia kapitola


Onedlho sa vrátili Ron s Hermionou. Vošli dnu a sadli si k stolu.
„Uhm…Harry? Dumbledore vám niečo odkazuje…“ začala Hermiona a váhavo
pozrela na Snapa.
„Hovor, on aj tak nevníma,“ zašomral Harry.
„Vraj o štvrtej má prísť Nevillova stará mama. O ničom ešte nevie a
Dumbledore chce, aby ste ju s tým oboznámili.“
„S čím?“ nechápal Harry.
„No predsa s tým, že sú v poriadku!“
„Kto?“ Harrymu stále nezapínalo.
„No Nevillovi rodičia!“ pripomenul mu Ron zarazene.
„Aha, Longbottomovci,“ spomenul si Harry.
„Máte prísť priamo k Dumbledorovi. Oni aj so Sothisom tam už budú. Máte
prísť tak o pol štvrtej, aby ste sa na ňu stihli pripraviť,“
parafrázovala Hermiona a hodila na Harryho ustráchaný pohľad.
„Fajn, prídeme.“
„My pôjdeme už na obed do školy,“ oznámila Ginny.
„Fajn.“
Všetci traja sa na seba zarazene pozreli (Ron + Hermiona + Ginny).
„Nechceš s niečím pomôcť, Harry?“ spýtala sa Hermiona.
„Mohla by si, prosím, roztopiť ďalšiu čokoládu?“ požiadal ju a ani
nezdvihol hlavu.
Kým ju roztopila a ona vychladla, nikto ani nemukol. Harry sedel so
zvesenou hlavou a Severus stále držal Marka s neprítomným pohľadom.
„My už pôjdeme,“ ozvala sa odrazu Hermiona.
Ron, Ginny a Mark sa na ňu prekvapene pozreli, ale Harry len niečo
zamrmlal.
„Uvidíme sa poobede,“ povedala a vstala. Ron s Ginny ju nasledovali.
„Čaute,“ pozdravil Harry, ale hlavu nezdvihol.
„Oci, pustíš ma?“ spýtal sa Mark tichúčko. Severus nereagoval.
„Povedz tati,“ bezmyšlienkovite povedal Harry.
„Tati, pustíš ma?“ zopakoval a Snape ho skutočne pustil. Všetci sa
prekvapene pozreli na Harryho.
„Ahojte,“ povedal ešte Mark váhavo a všetci štyria odišli.

Pár minút potom, ako sa za nimi zatvorili vchodové dvere, Harry vstal a
zobral hrnček pariacej sa čokolády k Severusovi.
„Severus…“ zareagoval a otočil k nemu hlavu.
„Vypi to!“
Poslúchol.
„Pôjdeme k Dumbledorovi,“ oznámil mu. Prikývol.
Harry mu napravil deky, ktoré skĺzli na zem, keď Mark vstával a pobral sa
preč.
Vyšiel na poschodie a otočil sa k dverám na povalu. Otvoril ich a pred
ním sa objavilo úzke točité schodisko. Pozrel na hodinky. Ešte mali asi
štyri hodiny. Opatrne vystúpil po schodoch až hore.
Na drevenej podlahe ležali škatule. Nebola tu až taká tma. Kus zadnej
strechy chýbal a tadiaľ sem prenikali slnečné lúče. Boli už dosť teplé,
ale Harry ich teplo necítil. Usadil sa ku krabiciam a otvoril prvú bolo v
nej len šatstvo. Jeho malé veci.
Krabicu zatvoril a pritiahol si ďalšiu. Boli tam školské veci. Staré
učebnice a poznámky z hodín.
Aj túto odložil. V ďalšej našiel fotky. Všetky boli čarodejnícke a bol na
nich jeho otec s rodičmi a priateľmi. Chvíľu sa v nich prehraboval, no
potom ich odložil. Privolal si dve krabice ležiace pár metrov od neho,
hlboko pod strechou.
Otvoril prvú a našiel muklovské fotografie. Keď zbadal usmievajúceho sa
muža na prvej z nich, naprázdno preglgol a krabicu opäť zatvoril.
Roztvoril druhú a prekvapene zamrkal. Niekoľko minút hľadel do krabice a
potom zdráhavo vytiahol jej obsah. Vyjavene si prezeral to, čo tam
našiel. Ako sa tak prehrabával v jej obsahu, ani si nevšimol, ako
pokročil čas. Keď sa spamätal, bolo štvrť na štyri. Chvatne nahádzal
všetko späť a krabicu zatvoril. Obratom zbehol dolu a vošiel do kuchyne.
Severus stále sedel na tom istom mieste.
„Severus, poď, musíme ísť. Čaká nás Dumbledore,“ podišiel k nemu a chytil
ho za ruku. Stále bola studená.
Tentoraz sa postavil sám a nasledoval Harryho po vlastných nohách.
„Premiestnime sa na ústredie a potom pôjdeme Hop-Šup sieťou,“ vysvetlil
Harry a natiahol k nemu ruku.
Oboch ich premiestnil na Grimlaudovo námestie číslo dvanásť. Tam Harry
vhodil do krbu prášok, strčil do krbu Severusa a za ním šiel aj sám.

Dumbledore sedel vo svojej pracovni, keď vtom plamene v jeho krbe
zozeleneli a vyšiel z nich Frank Longbottom nasledovaný manželkou, synom
a Sothisom.
„Frank, Alice, ako rád vás opäť vidím!“ privítal ich Dumbledore vrelo.
„Potešenie je na našej strane, pane,“ odvetil Frank a podal mu ruku.
Dumbledore ju s radosťou stisol. Alici ruku pobozkal a na Nevilla sa
usmial.
„Vidím, že aj keď sú Harry so Severusom mimoriadne ľahkovážni, pomôcť
vedia,“ poznamenal Dumbledore kriticky a naznačil im, nech sa posadia.
„Nemyslím si, že sú ľahkovážni, len príliš impulzívni. A ja im môžem byť
jedine vďačná,“ zastala sa ich Alice.
„Impulzívni sú, to je pravda. Niekedy až príliš…Ale dosť už o tých dvoch.
Ako sa cítite?“
„Výborne! Lepšie to ani nemôže byť,“ úprimne odvetil Frank a usmial sa na
syna a manželku.
„Som rád, že ste sa už zblížili. Ústredie je vám k dispozícii dokedy len
chcete,“ ponúkol im.
„Radšej by sme šli domov,“ povedala Alice.
„Potom ale rátajte s tým, že by ste sa mali ministerstvu nahlásiť, aby
zrušilo pátranie,“ upozornil ju.
„Samozrejme, čím skôr, tým lepšie,“ súhlasil Frank.
„Dobre,“ kývol Dumbledore.
„Prídu aj Severus, Harry a Remus?“ spýtala sa Alice.
„Remus nie, ale tí dvaja by tu mali byť čo nevidieť.“
Len čo to dopovedal, Sothis zaštekal a plamene v krbe opäť zozeleneli.
Vyšli z nich Severus s Harry.
„Dobrý deň,“ pozdravil Harry ticho.
„Čo sa vám stalo?!!“ vydýchol Dumbledore šokovane. Longbottomovci len
zdesene mlčali.
„Mali sme pomerne ťažkú noc,“ diplomaticky odvetil Harry a posadil
Severusa na stoličku k dverám. Sám si sadol vedľa neho.
„Severus, si v poriadku?“ zhrozene sa spýtala Alice.
„Je len v šoku, nereaguje. Ináč je v poriadku,“ odvetil Harry bezvýrazne.
Sothis už sedel pred Severusom a strkal mu ňufákom do ruky.
„Harry,…“ začal Dumbledore, ale Harry len zmorene pokrútil hlavou.
Odrazu niekto zaklopal.
„Ďalej,“ zakričal Dumbledore. Dvere sa otvorili. V jedinej sekunde sa
ozval výkrik a Severusovo telo viselo niekoľko centimetrov nad zemou.
„TY HNUSNÝ VRAH!!!!“ kričala Nevillova stará mama a ručne škrtila
Severusa.
Niekoľko sekúnd sa nikto ani nepohol, len ona lomcovala Severusom.
„Mama! Nie! Nechaj ho! Veď ho udusíš!!“ vykríkol Frank a postavil sa zo
stoličky.
Omráčene sa na neho pozrela a v bezvedomí sa sklátila k zemi. Severus sa
zrútil vedľa nej a lapal po dychu.
Všetci boli okamžite pri nich. Harry s Nevillom sa sklonili k nemu a
ostatní k nej.
„Je len v bezvedomí,“ uistil ich Dumbledore, keď jej skontroloval tep.
Zodvihol ju kúzlom a preniesol na pohovku.
Harry zatiaľ kľačal pri strýkovi a pomáhal mu posadiť sa. Severus
namáhavo dychčal a, k Harryho veľkej radosti, v jeho očiach opäť zatlela
iskrička života. Už to neboli len prázdne diery.
„Pán profesor, ste v poriadku?!“ vystrašene sa spýtal Neville.
„Severus, žiješ?! Veľmi ma to mrzí!“ prikrčil sa k nemu Frank.
„Ako ti je?“ spýtala sa aj Alica.
Severus len slabo pokýval hlavou.
„Je ti lepšie?“ tíško sa spýtal Harry. Pozrel sa na neho a v jeho očiach
už nebola prázdnota. Vystriedal ju nekonečný žiaľ, bolesť, zúfalstvo a
výčitky. Harry si povzdychol a pomohol mu postaviť sa.
„Mrzí ma to, Severus, prepáč!“ zopakoval Frank.
„Nemáte sa za čo ospravedlňovať, myslím, že to bola skvelá šoková
terapia,“ povedal im Harry. Prekvapene sa dívali raz na jedného, raz na
druhého a váhavo si sadli. Harry so Severusom však ostali stáť.
„Pán profesor, je nutné, aby sme tu ešte zostávali?“ spýtal sa Harry
potichu.
„Nie, choďte. Ja sa o to už postarám,“ povedal Dumbledore a v jeho očiach
sa zračili starosti.
„Ďakujem.“
„Ja…chceli sme vám poďakovať!“ povedal ešte Frank.
„To nestojí za reč,“ mávol rukou Harry a obaja pristúpili ku krbu. Sothis
cupkal za nimi. V priebehu niekoľkých sekúnd už boli preč všetci traja.
„Preboha, čo sa im stalo?!“ vydýchol Frank.
„Asi v tom dome predsa len niečo našli,“ poznamenal ticho Dumbledore.
„Videli ste ich oči? Toľko bolesti som v živote nevidela,“ šepla Alice
zdesene.
„Profesor ani nevnímal,“ zamrmlal Neville.
Odrazu ich pozornosť zamestnal pohyb na pohovke. Prebrala sa. Prišiel čas
na vysvetlenie…

Vyšli z krbu a Severus si automaticky sadol na pohovku.
Ich príchod začula Tonksová. Vykukla z chodby a nadšene zvolala:
„Harry! Severus! Už ste tu? Myslela som, že prídete neskôr!“
„Severus?! Severus Snape? Ten, za ktorého som sa pred ôsmimi mesiacmi tak
neuvážene vydala?“ ozvala sa z kuchyne Alison.
Na schodoch sa ozvali kroky. Remus so Sebastiánom v náručí už tiež vošiel
do obývačky.
„Našli ste niečo?“ spýtal sa zvedavo, no vtom mu úsmev na tvári zamrzol.
„Že ste sa i ukázali!“ vyčítavo poznamenala Alison, keď vošla dnu.
Obaja sa k nim otočili, no ozval sa iba Harry.
„Nerušíme?“ spýtal sa potichu.
„Čo sa vám stalo?!!!“ vystrašene sa spýtala Alison.
„Vyzeráte ako mŕtvoly!“ vyhŕkla Tonksová.
„Mali sme ťažkú noc,“ zamrmlal Harry.
„Čo sa stalo? Niekto vás napadol?!“ nechápal Remus a aj s Tonksovou si
sadli oproti nim. Alison šla priamo k Severusovi.
„Nie, len… ach…nechcite to odo mňa…“ zaúpel Harry šeptom.
„Severus?!“ prihovorila sa mu manželka. Zodvihol k nej oči a hneď ich aj
sklopil.
„Teba niekto škrtil?!“ šokovane si obzrel jeho červený krk Remus.
„To len Nevillova stará mama,“ odvetil Harry ledabolo.
„Severus, si v poriadku?“ dožadovala sa Alison. Tentoraz ani nezdvihol
hlavu.
„Nepýtaj sa ho, aj tak ti neodpovie,“ povedal Harry.
„Prečo?!“
„Spamätáva sa. Prosím, nepýtajte sa,“ požiadal naliehavo.
Sothis si oprel hlavu o Alisonine koleno a smutne na ňu pozrel. Všetky
svoje otázky teda prehltla.
Sebastián sa nervózne pomrvil a Sothis k nemu hneď pribehol a nakukol do
perinky.
„Ako to prijala Nevillova stará mama?“ spýtala sa Tonksová, aby
rozptýlila napätie, ktoré viselo vo vzduchu.
„Neviem, odišli sme skôr, ako sa prebrala,“ odvetil Harry.
„Z čoho sa prebrala?“ nechápal Remus.
„Odpadla, keď na ňu Nevillov otec zakričal, aby Severusa pustila.“
„Čo sa tam vlastne stalo? Skutočne ste ich uniesli?“ spýtala sa Alison,
no stále uprene hľadela na svojho manžela.
„Uniesli, chceli sme im pomôcť. Nakoniec to aj vyšlo a dnes to chcel
Dumbledore povedať Nevillovej starkej. Prišla pár minút po nás a hneď sa
na neho vrhla. Keď ich zbadala, odpadla. My sme potom odišli.“
„Takže tie vaše dohovory o únosoch boli predsa len pravda,“ poznamenala
Alison.
„Aké?“ nechápal Harry.
„No tie, cez myšlienky. Vtedy keď tu boli aj decká!“
„Aha, tie…no, hej,“ priznal.
„A ja som myslela, že si zo mňa robíte zábavu (pestvo)!“
povzdychla si.
„Uhm…“
V tichu plynuli minúty, keď vtom si Harry a niečo spomenul. Čiahol si pod
košeľu a vytiahol odtiaľ dve časti pyramídy stvorenia. Rozdelil ich a tú
väčšiu podal Remusovi.
„Môj darček pre Sebastiána,“ povedal.
„Ty mu chceš dať časť pyramídy?“ prekvapene sa spýtal Remus.
„Hej.“
„Ale, to nemôžeme prijať, to je… vieš čo to je za vzácnosť???!!!“
„Samozrejme, inak by som mu to nedával.“
„Nie, to…“
„Nevymýšľaj, Remus!“ okríkol ho Harry a sám prívesok zavesil Sebastiánovi
na krk.
„Och, Harry, to je…“ habkala Tonksová.
„Prepáčte, že je to tak neskoro,“ povedal Harry a viac sa o tom baviť
nechcel.
„Kedy ste naposledy jedli?“ spýtala sa Alison.
„Neviem, nie som hladný,“ zamrmlal Harry.
„A Severus?“
„Ten jesť určite nebude. Len ho nechajte, potrebuje si oddýchnuť,“ šepol
Harry a vstal. Remus, Tonksová a Alison ho váhavo nasledovali. Sothis
vyskočil k Severusovi a ľahol si na neho. Severus zodvihol ruku a položil
mu ju na hlavu.
Do večera sa z pohovky ani nepohol. Keď už si všetci išli ľahnúť,
prisadol si k nemu Harry a mlčky tam sedeli až do rána.

Ráno sa do nich pokúšali dostať aspoň kúsok jedla, no neúspešne. Keď s
tým istým prišli aj poobede, obaja len pokrútili hlavou. Podvečer už
Tonksová stratila trpezlivosť a keď Harry vyšiel na chodbu, zastavila si
ho:
„Čo sa mu stalo?!!“
„Je v šoku.“
„To som si všimla, prečo?“
„Prosím, nepýtaj sa ma, ja…nedokážem to zopakovať!“ požiadal ju a odišiel
k Severusovi.
„Zistila si niečo?“ spýtala sa Alison o niekoľko sekúnd neskôr.
„Nie, nič mi nepovedal,“ povzdychla si. Onedlho sa pobrali hore. Ani
jedna však nemyslela na spánok. Remus sa tiež počas dňa pokúšal nadviazať
rozhovor, ale taktiež neúspešne.
Všetci traja sa stretli hore na chodbe.
„Tak čo?“ spýtal sa Remus.
„Stále nič,“ odvetila Tonksová.
„Takto to nenechám! Proste mi bude musieť odpovedať!“ nahnevala sa Alison
a chystala sa zísť dole. Odrazu však začuli Harryho hlas. Zvedavo zostali
stáť na schodoch.

Harry si sadol oproti svojho strýka a zadíval sa naňho. Potom si sťažka
povzdychol a začal:
„Severus, Alison sa o teba bojí a, pravdu povediac, nie je jediná,“
Severus sa na neho pozrel a Harry mal opäť možnosť vidieť v nich len
bolesť a smútok.
„Prosím! Povedz aspoň niečo!“
Opäť sklopil oči.
„Severus! Je to tvoja manželka! Má o teba strach a to jej v jej stave
nepomôže. Keď už na nič, aspoň by si mal brať ohľad na to dieťa!“
pripomenul mu Harry.
Nič.
„Vieš že si sebecký parchant?!! Myslíš len na seba a ona sa zatiaľ môže
od strachu zblázniť!!“ zvýšil hlas Harry.
Opäť s na neho iba pozrel.
„Do šľaka, ja dobre viem, ako sa cítiš! Videl som len kúsok, ale aj to mi
stačilo, no nemôžeš sa nadobro uzatvoriť pred svetom!! Nie je to tvoja
vina!“ zavrčal.
Nič.
„Chceš skončiť ako on?!!! Nikdy neuvidíš svoje dieťa!! Lebo ak sa konečne
nedáš do poriadku, som si istý, že Alison odíde!!!“
„To by neurobila!“ šepol váhavo.
„Ale urobila! Veď ako dlho už na ňu zvysoka kašleš?!!!!“ dobiedzal do
neho Harry.
„Nekašlem, ja len…“
„Aké LEN!!! Je tehotná a ty jej len robíš zbytočné starosti!!! Čo myslíš,
ako dlho ju to bude ešte baviť?!!! Ty si myslíš, že každý bude čakať len
na teba, kým sa ti uráči vôbec niekomu odpovedať! To si skutočne až tak
naivný?! Alebo si len totálne arogantný sebec zahľadený do seba!!!“
„Nie,“ snažil sa brániť, ale len veľmi chabo.
„Akože nie, a čo potom robíš? Čo sa snažíš dosiahnuť! Hráš sa na sudcu a
pritom nedokážeš súdiť ani sám seba!!! Si len obyčajná bábka, nechávaš za
seba myslieť iných!“ vrčal stále viac.
„Sklapni!“
„Robíš ty vôbec niečo z vlastnej vôle, alebo sa pohodlne nechávaš viesť
za ručičku?!!“ pohŕdavo sa na neho díval Harry.
„Drž hubu!!!“
„Lebo čo, budeš žalovať maminke alebo rovno Voldemortovi?!“
Len čo to Harry dopovedal, zatmelo sa mu pred očami a Severusov úder ho
zvalil na pohovku. Ten stál pred ním, v očiach sa mu blýskalo a prerývane
dychčal.

Alison sa chcela rozbehnúť dole, ale Remus ju zadržal.

„Konečne! Ty ti teda trvalo! Inokedy by si ma už po prvej vete preklial,“
potichu zamumlal Harry a držal si rozbitý nos, z ktorého mu striekala krv.
Trvalo len pár sekúnd, kým si Severus uvedomil význam jeho slov a pri
pohľade na jeho zakrvavenú tvár z neho hnev opadol tak rýchlo, ako
vzkypel.
„Prepáč, Harry, ja…“ v jeho hlase bolo cítiť výčitky svedomia a žiaľ.
„Nič sa nestalo. Hlavne, že už vnímaš. To ja by som sa ti mal
ospravedlniť. Nemyslel som to tak,“ zamrmlal Harry.
„Ja viem…reagoval som prehnane…veď ten nos máš zlomený! Mrzí ma to!“
sadol si k nemu a odsunul mu ruky.
„To je v poriadku, nerob si starosti,“ zašomral Harry.
„Vydrž, niečo ti na to donesiem. Kde mám prútik?!“ nervózne sa obzrel
okolo seba, ako keby ho chcel uvidieť niekde na stolíku.
„Mám ho ja, vo vrecku,“ zahuhňal Harry.
Severus si vytiahol prútik, dva razy poklepal po Harryho nose a niečo
zamrmlal. Harryho v nose niečo zasvrbelo a prestala mu tiecť krv. Mávol
ešte raz a krv z jeho tváre zmizla.
„Prepáč!“
„Môžem si za to sám. Keby si mi povedal to, čo som povedal ja, tiež by
som ti jednu vrazil,“ pousmial sa Harry smutne.
„Ale mal si pravdu,“ zúfalo si povzdychol Severus.
„No jasne! Teraz začni so sebaľútosťou, ako Remus! Fakt nepoznám nič
účinnejšie na zbavenie sa stresu!!!“ zavrčal Harry.

Alison s Tonksovou sa prekvapene pozreli na Remusa, no ten sa snažil
tváriť akoby sa ho to netýkalo.

„Neľutujem sa!!!“
„Určite! A to malo byť čo?! Nemal som pravdu, lebo som si to všetko
vymyslel, aby som ťa čo najviac vytočil!!!!“
„Ale Alison robím len nadbytočné starosti, ešte sa jej niečo stane!“
„Povedz ešte, že ťa opustí a skutočne sa nezdržím a jednu ti vrazím!!! A
nenechám ti prútik a nepomôžem ti!!!!“ hneval sa Harry.
„Dobre! Dobre! Už som ticho,“ zamrmlal a jeho oči opäť zastrel smútok.
„Mal by si jej to povedať,“ povedal Harry tíško.
„Čo?!“
„Všetko!“
„To nemôžem!“
„Mám ti ja pripomínať, že je to tvoja manželka?!“
Nevieš, čo hovoríš!“
„Kto by ťa mal najviac chápať, ak nie ona!“ pripomenul mu.
Mlčal.
„Pomôže ti, ak sa s ňou porozprávaš!“ naliehal.
„Vieš, čo to pre ňu bude?! JA mám problém to stráviť!!!“
„A preto si myslíš, že by to nepochopila?“
„To nie, len si myslím, že je to príliš… príliš…“
„Kruté?“
Prikývol.
„Vieš čo som si všimol? Že ženy tak nejak lepšie prijímajú …TAKÉTO
správy. Som si istý, že to zvládne,“ uistil ho.
„Ale ja to asi nezvládnem!“ povzdychol si zúfalo.
„Si silnejší, ako si teraz myslíš.“
Slabo pokrútil hlavou.
„Povedz mi niečo…ako dlho asi trvala tá spomienka?“
Bezvýrazne na neho pozrel a potichu odpovedal:
„Tak tri štvrte hodiny.“
„A ty si tam sedel deväť hodín?!!!!!“
„Nedokázal som vstať…“
„Mne stačilo tých pár minút na celý život!“ zaúpel Harry.
„Bol som hlupák. Nechal som ju manipulovať mnou…“
„Čo si vyčítaš?! To, že si ako desaťročné dieťa dôveroval MATKE?!!!!
Nebuď smiešny! Čo iné si mal robiť?!!! Nemal si predsa dôvod jej
neveriť!!!!!!“
„Mal si pravdu, náhoda neexistuje…“
„Kiež by som sa bol vtedy mýlil…“ povzdychol si Harry.
„Od začiatku si mal pravdu! Akoby si tušil, že to nebude tak, ako som si
celý čas myslel! Celý môj život je len jeden veľký podvod!“
„Nie, nie je. Bol by, keby si bol taký, akým ťa chcela mať. Ale nie si.
Vzoprel si sa a nie si zlý!!“
„Pravdepodobne kvôli tomu, že zomrela skôr, ako ma stihla úplne
„doškoliť“,“ povedal trpko.
„Práve naopak. Myslím, že toto je tvoj osud. Uvedomuješ si, že tá veštba
mala pravdu?“
Nechápavo na neho pozrel.
„Skutočne si veľmi významne ovplyvnil vojnu…keby nie teba, Voldemorta by
som nezabil. To len vďaka tebe sa mi to podarilo!“
„Tomu nerozumiem,“ priznal Severus.
„Spomínaš si, prečo som ho zabil?“
„Chcel ma zabiť, myslím.“
„A prečo?“
„Zistil, že som špeh.“
„A ako?“
„Neviem, nespomínam si.“
„Podal si mi ruku, chcel si ma odtiaľ dostať. Keby si mi ju vtedy
nepodal, bohvie, ako by to celé skončilo. Ty sám si sa vtedy rozhodol. To
ťa určite nenaučila matka. Bolo to tvoje rozhodnutie!“
Severus sa na neho prekvapene díval.
„Vieš, myslím, že tá veštby od začiatku hovorila o tomto, len ona si ju
zle vyložila.“
„Ako si na to prišiel?“
„Pretože sa na neho tak veľmi podobáš. Nie len výzorom… Máš po ňom veľmi
silný zmysle pre rodinu. Preto si mi vtedy podal tú ruku. Možno si ma
nenávidel, ale predsa len som bol tvoj príbuzný… všimol som si u neho
presne to isté. Nenapísal, že by ľutoval TO, ale ľutoval, že ťa nemohol
vychovávať!“
Harry nechal chvíľu doznieť svoje slová a pokračoval:
„Našiel som v dome jednu krabicu. Bola plná rôznych ocenení a
vyznamenaní. Vyzerá to tak, že bol celosvetovo uznávaný chemik. Vlastne
profesor chémie. Získal dosť veľké množstvo cien a vynašiel niekoľko
liekov.“
Niekoľko minút bolo úplne ticho, potom Severus potichu povedal:
„Matka nikdy nedokázala pripraviť ani jednoduchý elixír. Nešlo jej to.
Proste to nevedela,“ šepol sťažka.
„Tak už vieš, prečo si myslím, že to takto malo byť? Zdedil si po ňom
viac, ako si si kedy mohol pripustiť.“
„Bol som strašný hlupák!“ uvedomil si a schoval tvár do dlaní.
„Nevyčítaj si to, ty za to predsa nemôžeš!“ povedal Harry tíšivo.
„Po toľkých rokoch zistím, že som nemal nenávidieť jeho, ale ju,“ zaúpel.
„Jeden múdry človek mi raz povedal: Nemá zmysel nenávidieť mŕtveho.“
„Ešte ti nie je jasné, že som nehorázne klamal!“
„To mi bolo jasné aj vtedy, ale pekne to znelo, tak som ti to nechal,“
poznamenal Harry.
Severus len pokrútil hlavou zničene sa oprel dozadu.
„je tu zima, mal by som s tým niečo spraviť, aby Alison a Sebastián
neprechladli,“ povedal po chvíli.
„Už sa s tým hral Remus. Je tu veľmi teplo. Ty máš teraz príliš negatívne
myšlienky, preto cítiš chlad,“ vysvetlil mu Harry.
„Uhmmm…“
„Keď som bol v dome, našiel som jedno kúzlo. Malo by vyhnať zlé
myšlienky. Môžem ho vyskúšať?“ spýtal sa.
„Myslíš, že zaberie?“
„Skúsiť to môžem, nie?“
„Tak rob čo chceš,“ rezignovane odvetil Severus.
„Dobre, tak si ľahni na brucho a ruky si daj pod hlavu.“
Poslúchol.
„Teraz mysli na to, čo ťa trápi.“
„Toho je viac…“
„Tak čo ťa najviac trápi!“
„Musím?“ spýtal sa tíško.
„Áno!“
„Dobre, myslím,“ podvolil sa.
„Rozprávaj. O tom. Ja začnem.“
„Bojím sa o Alison a naše dieťa…“
„To nie je to hlavné. Dovolím si tvrdiť, že to ťa teraz trápi najmenej,“
upozornil ho Harry a začal si trieť ruky a niečo mrmlať.
„Bol som tak naivný…“
„To nie je to hlavné!“
Severus si povzdychol a keď začal hovoriť, jeho hlas sa o hodne stíšil.
„Nebol zbabelý…matka bola tvrdá, bola by svoje vyhrážky splnila…“
„Asi to vycítil,“ prikývol Harry.
„Nemohol radšej napísať, že ma nikdy nechcel vidieť?! Ja… vedel, že ho
budem nenávidieť! Ako si mohol byť tak istý!!“ jeho hlas opäť naberal
zúfalstvo.
„Severus, ty si nemáš čo vyčítať. Ty za to nemôžeš. Ako si mal vedieť, že
ti matka nehovorí pravdu? Veď si mal desať!“
„A potom?! Mal som ísť za Lily…“
„Desať rokov do teba hustí, aký bol sviniar a ty si mal akože hneď po jej
smrti vedieť, že to tak nebolo?!“
„Zomrel…“ povedal priškrteným hlasom.
„Prosím?“ nerozumel Harry.
„Rozprávala mu o mne a potom odrazu začal vykašliavať stále viac krvi.
Bežala pre tých muklovských liečiteľov a tí o neho pchali kadejaké
hadičky. Odstrčili ju do kúta a stále do neho niečo pichali…do piatich
minút zomrel… ešte aj v posledných minútach pred smrťou myslel na mňa…“
hlas sa mu zlomil.
Harry opatrne oddialil od seba svoje dlane, medzi nimi bolo zlatisté
svetlo, a položil ich Severusovi na chrbát. Ten prekvapene vydýchol, no
po chvíli sa jeho dych začal upokojovať.
„Uvedom si, že už nemôžeš zmeniť nič, čo sa stalo. Jediné, čo ti zostáva,
je zmieriť sa s tým. Brať to také, aké to je. Ak budeš hľadať skutočne
pozorne, môžeš ho nájsť v sebe.“
„Máš pravdu,“ uznal potichu.
„Vážne je tu nejak teplo,“ povedal po chvíli.
„To znamená, že kúzlo účinkovalo,“ potešil sa Harry.
„Mal by som ísť za Alison…“
„Myslím, že ocení tvoje rozhodnutie.“

Poslucháči na schodoch sa čo najtichšie a najrýchlejšie postavili a
zmizli v izbách.

Harry z neho zložil svoje ruky a on sa posadil.
„Ako si to urobil?“
„Malo by sa to spraviť prútikom, ale keďže si chcel, aby som trénoval tú
mágiu, robil som to bez neho.“
„Ale to kúzlo, čo to bolo zač?“
„Začneš si trieť ruky, pritom mrmleš nejakú latinskú formulku a tvoje
ruky sa začnú zohrievať. Potom ich len priložíš na chrbát. Je to akési
predávanie energie.“
„Vďaka,“ povedal vážne.
„Nemusíš mi ďakovať,“ odvetil Harry.
„Zaslúžiš si to.“
„Choď už!“ postrčil ho Harry a pousmial sa.
Sothis, ktorý doteraz len ležal na zemi a počúval, odrazu zdvihol hlavu a
slabo zavrčal.
„Čo sa deje?“ spýtal sa ho Harry.
Ukázal hlavou na poschodie.
„Stalo sa hore niečo?“ nechápal Severus.
Sothis obišiel sedačku, zastal za ňou a prikrčil sa k zemi. Potom sa
obzrel a prebehol späť.
„Počúvali,“ poznamenal Harry.
„Aj sa mi zdalo, že hore niečo počujem,“ priznal Severus.
„Ja som ich začul, keď som robil to kúzlo.“
„Aspoň sa nebudú stále vypytovať, čo sa stalo,“ zamrmlal Severus, poprial
im dobrú noc a pomaly vyšiel na poschodie.
Sothis si ľahol na zem a Harry sa schúlil k nemu. Nespal, len mu
bezmyšlienkovite prehrabával srsť.