Sto dvadsiata ôsma kapitola



Na druhý deň, keď Mark aj so spolužiakmi čakali na elixíry, sa pred
učebňou objavila skupinka slizolinčanov. Keď prechádzali okolo druhákov,
niečo si šepkali a potom sa rýchlo ponáhľali preč. Len jeden sa od
ostatných odtrhol a zamieril k skupinke pred učebňou.
„Hej! Ktorý z vás je Evans?!“ spýtal sa zostra.
„Načo to chceš vedieť?“ obozretne sa spýtal Mark.
„To si ty?“
„Podľa toho, načo to chceš vedieť.“
„Ty si Snapov syn?!“ spýtal sa priamo. Mark sa na neho prekvapene pozrel,
no kým stačil odpovedať…
„Áno, je. Máte s tým snáď nejaký problém, Zabini?!“ ozval sa spoza
slizolinčana chladný Snapov hlas.
„N…nie, pane,“ vykoktal a vystrašene cúvol.
„V tom prípade vypadnite! Hodina sa už dávno začala!“ zavrčal a Zabini sa
zvrtol na päte a ušiel.
„Pre vás to platí tiež,“ nebezpečne sa pozrel na druhákov, ktorý okamžite
sublimovali (zmizli v učebni). Mark však zostal na chodbe.
„Nemusíš ich tak desiť, sú to moji priatelia a budem s nimi ešte päť
rokov,“ poznamenal.
„Neboj sa, na toto o chvíľu zabudnú a ty budeš hviezda triedy,“ uškrnul
sa.
„Dík, o to som zrovna nestál!“ zavrčal.
„Ako ťa tak počúvam, tak sa mi zdá, že sa ti nepáči, že som to povedal,“
skonštatoval.
„To nie, len nechápem, načo si to hovoril,“ pokúšal sa vysvetliť Mark.
„Veď si môj syn a ja už nemám dôvod to tajiť.“
„Fakt?“ spýtal sa s nádejou.
„Samozrejme,“ pousmial sa Snape a objal ho.
„No, poďme už, lebo tí tvoji spolužiaci mi rozbombardujú učebňu.“

Tá správa sa po škole rozšírila ako oheň. Do večera väčšina žiakov
nehovorila o ničom inom. Markovi sa večer v klubovni vyhýbali všetci
spolužiaci, ale po tom, čo jedna prváčka chcela dať Markovi galeón za to,
že mu nechtiac zhodila knihu, Harry stratil trpezlivosť a celej klubovni
vykričal, že sú banda tupcov, keď v Markovi nevidia toho istého chalana,
ktorým bol pred mesiacom.
„Kým ste to nevedeli, bol vašim priateľom a teraz, keď to viete, sa ho
bojíte?! Čo také je na ňom iné?!!“
Všetci zarazene mlčali. Mark smutne odišiel s Harrym a spol. do
chlapčenských spální siedmeho ročníka.
O nejaký čas sa ozvalo nesmelé zaklopanie na dvere. Sothis otvoril a dnu
vošli Markovi spolubývajúci.
„Ehm…vieš, Mark, my sme sa ti chceli ospravedlniť. No…správali sme sa
hlúpo, váhavo povedal jeden chalan.
„Vy ste si to všimli?“ štipľavo sa spýtal Mark.
„Prepáč.“
„V poriadku,“ s povzdychom povedal Mark a podal mu ruku, „stále sme
priatelia?“
„Jasne!“ potešil sa chalan a srdečne mu stisol podávanú ruku.

Teraz, po Veľkej noci, už boli skúšky bližšie. Piatakov čakali VČÚ,
siedmakov MLOKy a na školu dosadla nervozita. Hermiona sedávala zavalená
knihami a na každého, bez rozdielu, vrčala. Harry, Ron, Ginny, Mark a
Sothis spravili jedinú rozumnú vec, ktorá sa dala spraviť a vždy sa učili
u Hagrida. Po týždni tam začala chodiť aj Hermiona a v klubovni sa opäť
dalo dýchať.
V posledný aprílový týždeň, keď sa opäť učili u Hagrida, tam zavítala
neobvyklá návšteva.
„Nazdar mládež, čo sa toľko učíte?“ zvesela sa spýtal Remus.
„Na rozdiel od teba, nás o mesiac čakajú skúšky!“ zavrčal Harry.
„Čo si taký podráždený? Pokiaľ sa budeš stále len učiť, nič do tej hlavy
nedostaneš,“ poznamenal Severus.
„Hav!“ súhlasne štekol Sothis.
„Lenže pokiaľ sa nebude učiť, nespraví skúšky!“ povedala Hermiona.
„Na to sme tu, prišli sme vám trošku pomôcť,“ uškrnul sa Remus.
„Fakt?!“ s nadšením sa na nich pozrel Ron.
„Budeme vás skúšať.“
„Aha,“ Ronove nadšenie ochablo.
„Poďme ale do lesa, lebo keby nás tu videla profesorka McGonagallová
alebo iní profesor, neboli by nadšení,“ povedal Lupin a všetci sa
presunuli na čistinku za Hagridovu chatrč.
Strávili tam celý deň, párkrát sa tam ukázal Hagrid a doniesol im čaj a
koláčiky, z ktorých si dal iba Sothis.
Keď sa vracali do hradu, bola už tma.
„Ozaj, a ako sa má Alison?“ spýtal sa Harry, keď už boli pred bránou.
„Zatiaľ fajn.“
„Kedy má termín?“ spýtal sa Lupin.
„Asi o týždeň.“
„Dúfam, že nás zavoláš, keď to príde!“ poznamenal Mark.
„Ak nezabudnem…“ zatiahol provokačne.
„Tati!“
„Neboj sa!“ zasmial sa Severus.
„Hlásim sa ako dobrovoľník!“ pridal sa Harry.
„Na čo?“ necápal Lupin.
„Na hocičo!“
„To aby som vymyslel nejaký dobrovoľný projekt na elixíry,“ uškrnul sa
Snape.
Harry na neho hodil nahnevaný pohľad a všetci sa rozosmiali.

Na druhý týždeň vo štvrtok boli všetci opäť u Hagrida a učili sa. Hagrid
im pomáhal názornými ukážkami všetkých tvorov, ktorých mal poruke. Okolo
štvrtej k nim prišiel aj Remus. Vtedy si Mark spomenul, že potrebuje
niečo z knižnice a vbehol do hradu. Pár minút po tom, ako odišiel, Sothis
vstal a nepokojne začal chodiť okolo. Odrazu zaštekal a Harry prekvapene
zdvihol hlavu.
„Čo sa deje?“
„Hav!“ štekol smerom k hradu. Po trávniku bežal Snape.
„Uhm… nie je to profesor? Je zaujímavé vidieť ho bežať v habite,“
poznamenala Ginny.
Všetci sa zasmiali.
„Niečo sa asi deje,“ zamračil sa Harry. Vtedy už bol Snape pri nich.
„Kde je Mark? Ja odchádzam!“ zavrčal.
„Už?!??“ prekvapene vyhŕkol Remus.
„Hej, už.“
„Mark šiel do knižnice, choďte, potom ho privediem,“ uistil ho Remus a
Harry si zatiaľ zbalil knihy.
„Premiestnim nás?“ spýtal sa Harry. Severus prikývol a podal mu svoju
ruku.
„Ozaj, Dumbledore o tom vie,“ povedal ešte, Harry schmatol Sothisa a už
ich nebolo.
„Dúfam, že nám dovolia prísť sa pozrieť,“ poznamenal Ron zvesela.
„Dovolia, nedovolia, zajtra sa tam nahrnieme,“ uškrnula sa Ginny.
„A čo Dumbledore!“ poznamenal Remus s úsmevom.
„Ten určite bude chcieť ísť tiež,“ ozvala sa Hermiona spoza učebnice.
„Stále si neviem zvyknúť na to premiestňovanie. Ako je možné, že sa to
Harrymu podarí aj z pozemkov?“ nechápal Ron.
„Neviem, a asi na to len tak skoro neprídeme, tak sa tým nezaoberaj a
radšej sa uč,“ zahriakla ho Hermiona.
Ron jej už-už chcel niečo odseknúť, ale Ginny ho spražila pohľadom, na čo
sa Lupin srdečne rozosmial.
„Bude to chlapec, alebo dievča?“ nadhodila Ginny zvedavo.
„Nech to bude čokoľvek, pár hodín sa to dozvieme, tak sa tým teraz
nezaoberaj,“ zavrčala Hermiona.
„Cítim v kostiach, že to bude chalan,“ vážne povedal Ron.
„Takže to určite bude dievča,“ uškrnula sa Ginny.
„Hovoríte o tom malom džobcovi, šak?“ usmial sa Hagrid, ktorý práve
prišiel.
„Profesor s Harrym práve odišli,“ nadšene mu povedala Ginny.
„To už! A Marka nevzali?“
„Mark je v knižnici, keď príde, odvediem ho ja,“ povedal Lupin.
„Koho?“ zvedavo sa spoza nich ozval Mark.
„Teba, pred chvíľou odišli,“ oznámil mu Ron.
„A to na mňa ani nepočkali?!?!!!!“
„Ponáhľali sa, choď si zaniesť veci, a pôjdem s tebou ja,“ uistil ho
Lupin. Mark sa zvrtol na päte a bežal späť do hradu.

Severus s Harrym a Sothisom sa zjavili v obývačke. Tonksová práve z vrchu
niesla tašku s vecami. Harry jej ju zobral, Severus pomohol Alison do
auta, Sothisovi prikázal zostať v dome a vyrazili.
Cesta im netrvala ani desať minút. Keď ju doviedli na oddelenie, lekár ju
hneď zobral na sálu.

Len čo Mark dobehol späť, Remus vstal a obaja odišli mimo areálu hradu.
Tam sa premiestnili.
Sothis ich veselo privítal.
„Kde sú?“ okamžite sa Mark spýtal Tonksovej.
„Aj ja ťa rada vidím, Mark. Odišli do nemocnice,“ odvetila s nádychom
sarkazmu.
Remus k nej podišiel, pobozkal ju a až potom sa spýtal:
„Zlatko, mohla by si nám povedať, ako sa tam dostaneme?“
„Po ulici stále rovno, na najbližšej odbočke doprava a potom rovno.“
„Vďaka.“
„Ozaj, a rád ťa vidím, Tonksová,“ zakričal Mark a vybehol z domu.
„Nehnevaj sa na neho,“ pousmial sa Remus, opäť ju pobozkal a odišiel za
ním.
„Dúfam, že ma potom prídeš informovať!“ zakričala ešte.
Lupin len kývol.
Len čo prišli do nemocnice, Mark išiel priamo na novorodenecké oddelenie.
„Ty vieš, kam máš ísť?“
„Jasne, veď túto nemocnicu poznám,“ odvetil Mark a viedol ho na tretie
poschodie.
Keď Remus zachytil pár prekvapených pohľadov niektorých pacientov,
naklonil sa k Markovi a:
„Myslím, že v tých habitoch sme dosť nápadný.“
„Určite.“
„Tak počkaj.“
Zatiahol ho do prázdnej chodby a obaja si vyzliekli habity. Remus ich
potom kúzlom zmenšil a vopchal si ich do vrecka.
Vyšli na tretie poschodie a na chodbe zazreli Harryho a Severusa. Harry
sedel na stoličke pri stene a Severus nervózne chodil hore-dolu.
„Ahojte! Tak ako to ide?“ zvedavo sa spýtal Mark a sadol si k Harrymu.
„Zatiaľ nič nevieme. Ešte odtiaľ nikto nevyšiel,“ s úsmevom odvetil Harry.
„Už sú tam strašne dlho!“ zavrčal Snape.
„Nie sú, to sa ti len zdá,“ mávol rukou Harry.
„Nezdá! Pôrod predsa nemôže trvať tak dlho!“
„Severus, ty si ale poriadne nervózny,“ podpichol ho Remus.
„Nie som, ako si na takú hlúposť vôbec prišiel!“ zavrčal.
„Severus, musíš rozlišovať čarodejnícky pôrod a muklovský. Muklovský trvá
dlhšie,“ upozornil ho Harry.
„Raz som počul, že nejaký pôrod trval 12 hodín,“ povedal Mark. Snape
zastavil, šokovane sa pozrel najskôr na svojho syna a potom na hodinky.
„To záleží od toho, koľko detí sa narodí,“ povedal Harry a Severus opäť
zastavil.
„Och, nestresujte ho, chudáka, aj bez toho má dosť,“ zahriakol ich Remus
a chlapci sa na seba spokojne škerili.
„Prosím ťa, sadni si už, znervózňuje ma, keď tu chodíš hore-dolu,“
zavrčal asi o desať minút Harry na Severusa. Ten sa na neho ani nepozrel
a prechádzal sa ďalej.
Harry svoju požiadavku zopakoval aj o ďalších desať minút. Bez úspechu.
Keď nereagoval ani o ďalších desať minút, Harry zašomral potkýnacie kúzlo
a Severus sa rozpleštil na zemi.
„Povedal som ti, aby si si sadol,“ spokojne na neho pozrel Harry.
Snape niečo zavrčal, ale sadol si.
Nevydržal však dlho. O chvíľu už opäť pochodoval po chodbe. Potom skoro
vrazil do sestričky, ktorá šla do sály.
„Načo im je toľko hadičiek!“ zašomral skoro zúfalo, keď sa za ňou zavreli
dvere.
„Neboj sa, určite sú obe v poriadku, len si konečne sadni!“ povzdychol si
Harry.
Severus sa teda opäť posadil, ale po niekoľkých minútach sa zamračil.
„Čo si to povedal?“
„Že sú určite v poriadku,“ zopakoval Harry prekvapene.
„Nie, ty si povedal, že OBE sú v poriadku!“ podozrievavo sa na neho
mračil Snape.
„Asi mi to len tak vyletelo,“ pokrčil plecami Harry.
Snape sa na neho ešte chvíľu mračil, ale prešlo ho to hneď, ako zo sály
vyšiel doktor.
„Gratulujem! Máte krásnu dcérku!“ zoširoka sa usmial doktor.
„Hurá!! Mám sestričku!!!“ zvýskol Mark.
„Trošku ju obriadime, potom vám ju prinesiem,“ zhovievavo sa usmial
doktor.
„Áno, ďa… ďakujem,“ zamrmlal Severus a len pomaly sa spamätával.
„Sú v poriadku?“ spýtal sa Harry.
„Samozrejme, budú na izbe číslo 5,“ povedal doktor a odišiel.
„Gratulujem, Severus!“ podal mu ruku Lupin, no ten len stál a práve sa
pokúšal dýchať.
„Mám dcéru,“ zašomral.
„Teda, teba to vzalo viac, ako som predpokladal!“ uškrnul sa Harry.
„Vôbec ma to nevzalo!“ spamätal sa Snape. Toto tvrdenie vyvolalo iba
poriadny výbuch smiechu.
„Poďme za nimi. Aké číslo to ten doktor spomínal?“ ozval sa Mark.
„Päť,“ okamžite odvetil Harry a obzrel sa okolo.
„Hmmm… a kde to je?“ spýtal sa Lupin.
„Nevzdelanci,“ povzdychol si Harry a aj s Markom vykročili po chodbe.