Sto tridsiata piata kapitola


„Tvoj strýko je super!“ povedal Robert len čo sa zjavili v Rokville.
„Vážne je to tvoj strýko, ja by som povedala, že je to tvoj brat. Vyzerá
úžasne, koľko má rokov?“ nadšene sa spýtala Lana.
Ron s Harry vybuchli v srdečný smiech.
„Čo je na tom také smiešne? Aj mne sa páčil,“ pridala sa Mariel.
„Maggie je jeho dcéra,“ vysúkal zo seba Harry.
„Aha, škoda,“ povzdychli si obe.
„Mohli by ste prestať s tým zabávaním a začať pracovať na našej úlohe?“
hneval sa Michael.
„Jasne, prepáč. Tak čo navrhuješ?“ nevinne sa usmial Harry.
„Vy dvaja viete, kde je ten hostinec, takže nás tam zavediete. Potom si
nenápadne obzrieme okolie, obkľúčime to, aby nemal kadiaľ ujsť, použijeme
kúzlo proti premiestňovaniu, to by mohol spraviť Harry, vojdeme dnu a
chytíme ho tak, ako treba a nakoniec sa s ním premiestnime na
ministerstvo,“ nariadil vodca.
„Harry, Ron, vy ho poznáte, ako môže reagovať?“ spýtala sa Lana.
„Určite sa bude tvrdo brániť. Je skúsený a nerobí mu problém použiť
čokoľvek,“ vážne povedal Harry.
„Je tak trochu bláznivý, ale už dosť starý. Má pohyblivé oko, ktorým vidí
aj za seba a vôbec, do všetkých smerov, ale občas sa zasekáva,“ dodal Ron.
„Našou výhodou v boji by bolo, keby sme mu to oko vyradili,“ navrhol
Theodor.
„Máte niekto nejaké nápady?“ spýtala sa Mariel.
„Čo tak trošku prachu alebo vysušujúce kúzlo,“ nadhodil Dereq.
„To by bolo neférové a poriadne zákerné,“ zhodnotil Harry.
„Dobre, tak pokiaľ aj on bude bojovať neférovo, použijeme vysušujúce
kúzlo,“ rozhodol Michael a potom sa obrátil k Stevovi, „ty sa drž radšej
bokom, nechceme žiadny ďalší malér. Keď skončíme, porozprávame sa.
Všetci!“ dodal a preletel očami po tvárach okolo seba.
Ozvalo sa súhlasné mrmlanie.
Potom si dodelili úlohy a vyrazili. Držali sa mimo cesty, ukrývali sa za
kopy snehu a domy. Keď boli neďaleko hostinca zastali a len Harry išiel
bližšie. Začaroval okolie proti premiestňovaniu a pokynul ostatným.
Dereq, Ron, Mathias, Theodor, Steve a Mariel sa rozostavili okolo Troch
metiel, zatiaľ čo Michael, Lana, Robert a Eilien sa zamaskovali za
študentov a namierili si to dnu.
Sothis zakrúžili okolo a potom sa priplížil k Stevovi a striehol za ním.
Keď Michael, Eilien, Lana a Robert so zmeneným výzorom vošli dnu, veselo
a hlučne sa smiali. Posadali si k najbližšiemu voľnému stolu a navonok
viedli typický teenagerský rozhovor, no všetci si nenápadne prezerali
hostí.
Eilien sa zvesela rozosmiala a hlavou kývla do rohu miestnosti. Robert
sediaci oproti nej žmurkol a v ruke zovrel prútik.
Michael vstal a zamieril k baru. Len čo tam prišiel, vstala i Lana a
bežala za ním.
„Čo si dáte, mládež?“ usmiala sa na nich madam Rosmerta.
„Štyri ďatelinové pivá,“ požiadal Michael.
„Povedzte,“ začala Lana potichu a s úsmevom, „sedí tu už ten chlap v tom
sivom plášti dlho?“
Madam Rosmerta najskôr prekvapene žmurkla, no potom tiež s úsmevom
odvetila: „Nie, prišiel tak pred pol hodinou. Kto ste?!“
„Nebojte sa,“ zamrmlala Lana a vlepila Michaelovi pusu na tvár. Ten sa k
nej sklonil a keď sa opäť vystieral, vyslal na muža spútavacie kúzlo.
Ten sa mu na poslednú chvíľu vyhol a odrazil kliatby vrhnuté Robertom a
Eilien.
V tej chvíli sa začal boj. Hostia, ktorí tam boli sa okamžite stiahli a
snažili sa dostať von. Tam ich však zadržali ostatní.
Vnútri zatiaľ tí štyria bojovali s Moodym. On veľmi rýchlo odrážal všetky
ich kliatby a útočil sám rovnakou silou, ako oni štyria, no Eilien sa po
niekoľkých minútach podarilo obísť ho zozadu a podraziť mu nohy. Okamžite
ho spútali neviditeľnými povrazmi.
„Majú ho! Pustite ich!“ ozval sa zvonku Ronov hlas.
„Čo to má znamenať?!! Že nebojte sa! Veď ste mi to tu celkom rozbúrali a
vyhnali mi zákazníkov!!“ rozkričala sa madam Rosmerta.
„Prepáčte, hneď to dáme do poriadku,“ nevinne sa usmiala Eilien,
niekoľkými mávnutiami prútika dala do poriadku stoličky a stoly a Ron s
Dereqom zatiaľ jemne vtlačili hostí späť dnu.
Hneď za nimi vošiel Harry a kývol Michaleovi.
„Ďakujeme za pomoc,“ zdvorilo poďakoval Michael šokovanej Rosmerte, spolu
s Lanou a Robertom chytili spútaného Moodyho a premiestnili sa.
„Prosím, prepáčte nám toto malé, neohlásené cvičenie. Nechceli sme
spôsobiť takýto rozruch, ani vás nejak vystrašiť, ako malé odškodné,
prijmite prosím ďatelinové pivo pre všetkých, na náš, účet,“ povedal
Harry nahlas a podal madam Rosmerte peniaze.
„Mrzí nás, že sme vás tak vystrašili,“ povedal jej a spolu s ostatnými
opustil Tri metly. Keď boli vonku, premiestnili sa.
Tí traja s Moodym ich čakali na chodbe pred aurorskými kanceláriami. Len
čo sa tam zjavili, Moody sa pokúšal vytrhnúť sa im, ale neuspel. Zdvihli
ho a všetci spolu vošli do kancelárie.

Len čo sa otvorili dvere, Connelly a Kingsley sa na nich prekvapene
pozreli.
„Vy už ste tu?!??!?!“ vyhabkal Connelly.
„Chytili sme nášho smrťožrúta,“ odvetila Lana a postrčila Moodyho dopredu.
Kingsley k nemu pristúpil a zrušil kúzlo, ktoré ho pútalo.
„Moody, oni vás chytili do týždňa?! Ste nejakí dobrí, mládež!“ pochválil
ich.
„Len ich nechváľ predčasne! Idem skontrolovať jeden hostinec!!“ zavrčal
Moody s jasným podráždením v hlase a premiestnil sa.
„Teda, ako sa vám to podarilo?!“ obdivne si ich premeral Kingsley.
„Mali sme šťastie,“ skromne odvetil Mathias.
„Auror nikdy nemá šťastie! A pokiaľ ho má, musí sa ho čo najskôr zbaviť!
Tu sa musí spoliehať len na svoje schopnosti!“ upozornil ho Connelly.
Vtom sa objavil Moody a nahnevane si mladých premeriaval.
„Tak čo?“ spýtal sa Kingsley.
„Je v poriadku!“ zavrčal temne a zazeral na nich tak podozrievavo, až
dievčatá ustúpili.
„Čo ste tam robili!“ štekol po nich.
„Uspeli sme, Moody, to vás to tak štve?“ oboril sa na neho Harry.
„Chcem vedieť, čo ste tam robili! Kto bol ten chlap?!!“
„Odkiaľ to mám vedieť? Nezdalo sa mi, že by ho niekto z nás poznal,“
odvetil.
„Čo ste s ním spravili?!!“
„Ospravedlnili sme sa mu,“ ozvala sa Lana.
„A? Čo ďalej?!!“
„Pochopil to a nehneval sa. Dokonca nám pomohol zahrať divadielko pre
tých muklov,“ pridal sa Theodor.
„Super, tak ste to zvládli na jednotku!“ usmial sa na nich Kingsley.
„Vďaka, pane!“ potešila sa Mariel.
„Keďže ste to zvládli tak skoro, máte pár dní voľno. Potom vás
kontaktujeme,“ povedal a pokynul im, že môžu odísť. Hneď za nimi zavrel
dvere a bol pripravený čeliť Moodymu.

Decká rýchlo opustili ministerstvo a keď vyšli na povrch, ozval sa Dereq:
„Myslím, že sme to zvládli. To bolo hádam prvýkrát, čo nám nič
nevyčítali!“
„Veď počkaj, to ešte len príde,“ schladil ho Ron.
„Poďme si niekam sadnúť a prejednať istú záležitosť,“ navrhol Harry a
schválne sa dívali na Steva.
Uličkami ich viedol Sothis a oni mlčky kráčali za ním. Zastali pred
jednou nenápadnou kaviarňou v centre Londýna a vošli dnu. Keďže bola
skoro prázdna, ľahko našli jedenásť miest na sedenie. Sothis si ľahol pod
Harryho nohy a hral sa na neviditeľného.
Harry mu prešiel rukou po hlave a zoslal na neho splývacie zaklínadlo.
Hneď nato sa pri nich zastavila milá staršia pani a po niekoľkých
minútach im priniesla to, čo si objednali.
Len čo odišla, začali rozpravu. Hovorili potichu, aby ich nebolo počuť,
no o to výraznejšie. Hlavne Michael Stevovi poriadne vynadal a ten sa
urazil, keď sa na Michaelovu stranu pridali aj ostatní.
Kým si to ako – tak vybavili, bol už večer a nakoniec sa rozlúčili.

Keď ich o dva dni opäť zavolali, neposlali ich na ďalšiu akciu, ale
zavreli ich do akejsi učebne a pchali do nich históriu aurorov, kúzla,
ktoré pre nich budú nevyhnutné, spôsoby plánovania a iné nudné veci.
Harry však aj napriek monotónnosti týchto hodín, uvítal zmenu. Nemusel sa
totiž báť, že zmešká oslavu, kvôli akcii.

V predposledný piatok vo februári teda pomáhal Alison a Tonksovej s
výzdobou a prípravou jedla na zajtrajšiu oslavu. Obe decká sedeli pri
nich v kuchyni a veselo bľabotali.
Na druhý deň, hneď zrána prišli domov aj Severus, Remus, Mark a Ginny.
Okolo obeda dorazili i hostia a rozprúdila sa zábava.
Už po hodine vyšiel Severus von za Harrym a Ginny, ktorí strážili malých.
„Nejak dlho si tam vydržal,“ poznamenal Harry.
„Tieto oslavy nie sú nič pre mňa. Veľa ľudí, veľa hluku, veľa neporiadku…“
„Nechcem zabŕdať, ale skutočne trvá veľmi dlho upratať to,“ povedala
Ginny.
„No jasne, tebe to môže byť jedno, ty tu prútikom mávať nebudeš!“ s
hraným hnevom zavrčal Severus a zobral si od nej Maggie.
„Vyzerajú ako medvedíky, v tých oteplovačkách,“ usmial sa Harry a
postavil Sebastiána na zem. Hneď bol pri ňom Sothis a postavil sa k nemu
tak, že sa ho malý mohol chytiť.
Severus trošku odstúpil a kľakol si na zem.
„Sebastián, poď ku mne,“ zavolal na neho a malý, držiac sa Sothisa,
malými krôčikmi prešiel až k nemu.
Keď ho zazrela Maggie, tiež sa ťahala na zem. Postavil ju teda z druhej
strany Sothisa a nechal ich ísť zase späť k Harrymu a Ginny.
Už boli skoro pri nich, keď sa Sebastián na snehu šmykol a Sothis ho len
tak-tak stihol zachytiť za kapucňu. Harry sa postavil a zobral si ho na
ruky.
„Už im to ide. O chvíľu už budú loziť po celom dome,“ usmiala sa Ginny a
chytila Maggie, ktorá zatiaľ, za pomoci Sothisa, prišla až k nej.
„No, budeme musieť naštudovať nejaké bezpečnostné zaklínadlá,“ povzdychol
si Snape, ale stále sa usmieval.
„Ach, tu ste! Hľadali sme vás po celom dome!“ ozval sa pri dverách Remus
a zišiel až k nim.
„Čo si chcel?“
„Idú sa rozbaľovať darčeky, a oslávenec nikde!“
„Tak poďme!“ povedala Ginny, vstala a išla za Remus, ktorý si od Harryho
zobral Sebastiána a šiel do domu.
„Škoda, že nie sú narodení hneď po sebe. Mohli sme tie oslavy spojiť do
jednej, a ja by som si toto všetko nemusel vytrpieť ešte raz,“ zamrmlal
Severus.
„Ale no tak, nevidíš akú radosť z toho tie deti majú?“ pripomenul mu
Harry.
„Veď ja viem, to bolo len také moje prianie.“
„Poď už, musím vyhrabať Sebastiánov darček, lebo Ginny nevie, kam som ho
dal,“ pohnal ho Harry.
„A čo také to je?“ vyzvedal.
„Veď to o chvíľu uvidíš!“
„Myslíš, že to niekomu poviem?!“ spýtal sa ho sarkasticky.
„No dobre. Je to, mimo iné, i veľký plyšový medveď.“
Severus sa srdečne zasmial, „To aby mal zas čo trhať?!“
„Tento vydrží! Začaroval som,“ povedal Harry hrdo.
„To som zvedavý. Ten posledný plyšový pes, ktorého mu Remus doniesol
neprežil ani hodinu.“
„Tak keď mu ho ten somár dal pol hodinu pred splnom!“
Snape sa zasmial a kým Harry vybehol do izby pre darčeky, on vstúpil do
salónu a od dverí sledoval Sebastiána.
Keď už bol celkom obložený oblečením a rôznymi drobnosťami, podišla k
Snapovi Ginny a šepla: „Neviete kde je Harry?“
„Neboj sa, hneď príde. Išiel pre toho medveďa,“ uškrnul sa a zobral si od
nej dcéru.
Akoby na potvrdenie jeho slov do miestnosti vošiel Harry s veľkým
balíkom. Mrkol na Ginny a tá ho nasledovala až k malému.
„A tu je darček od krstných!“ povedal Harry nahlas a postavil pred
Sebastiána horu baliaceho papiera
„Až sa bojím spýtať, čo to je,“ poznamenala Tonksová a zalomila rukami,
len čo Sebastián strhol papier a spopod neho vykuklo veľké chlpaté ucho.
„Uvedomujete si vy dvaja, že ho pri najbližšom splne roztrhá na kúsky?“
pobavene sa spýtal Remus.
„Neroztrhám je očarovaný!“ pochválil sa Harry, na čo sa všetci rozosmiali.
„No, uvidíme. Hádam nedopadne ako ten posledný, ktorého ostatky sme ráno
zbierali po celom dome,“ povedala Tonksová.

Chvíľu potom, ako matky uložili deti spať, sa Harry s Ginny nenápadne
vytratili. Letmým pohľadom na zabávajúcich sa hostí sa Harry uistil, že
ich nikto hľadať nebude a obaja vybehli do Harryho izby.
„Páčil sa mu,“ povedala Ginny dojato, len čo sa za nimi zavreli dvere a
Harry ich zabezpečil proti nečakaným návštevám.
„Určite a akú bude mať radosť, keď ho nájde aj ráno po splne,“ usmial sa
Harry a jemne ju pobozkal.
„Však aj my budeme mať raz takých zlatých drobcov?“ šepla mu do ucha.
„Nie,“ Ginny sa na neho prekvapene pozrela a on dodal, „naši budú lepší!“
Obaja sa bláznivo rozosmiali a Harry ju preniesol až na posteľ. Tam ju
položil a ľahol si vedľa nej.
„Milujem ťa, Harry,“ šepla a vášnivo ho pobozkala.
„Ja viem…“