~AD INFINITUM – BEZ HRANÍC~ „Verila by si tomu? Vôbec nič mi nechce povedať,“ Draco si rozčúlene strčil kúsok zemiaku do úst. „Ale... asi má na to dôvod. Pozri, Draco, keď to nepovie nám trom tak to je naozaj vážne,“ Hermiona si prerezala mäso na malé kúsky. „Ale ani nič nenaznačil. Iba prikývol, že to má niečo spoločné s Voldemortom.“ „Psst,“ Hermiona si priložila prst na pery a pozrela sa okolo seba, „opatrne.“ Draco sa porozhliadol po luxusnej reštaurácií. Pár čarodejníkov prestalo jesť a venovali Dracovi pozornosť. Niektorí si priložili servítky na ústa a ich farba pleti náhle zbledla. Malfoy sa sklonil nad svoju večeru a pokračoval oveľa tichšie. „Proste len prikývol a nerozobral to. A ja viem, že ide o tých muklov. To nie je náhoda, že sa strácajú po stovkách. Dnes ráno som mu ukradol muklovské Daily Mirror. Vieš, čo tam bolo? Z okolia Manchestru a Liverpoolu zmizlo dnes ráno stodesať muklov. Včera sa vyparilo päťdesiat,“ Draco pri rozhovore divo mával vidličkou, a tak jedlo rozhádzal na všetky strany. „Ja... máš pravdu. Mali by o tom už konečne informovať verejnosť. Nech muklovia vedia, že sa niečo deje. Nie, aby ich klamali a vymýšľali si rôzne historky,“ odložila príbor na servítok, „moji rodičia sú tiež muklovia. Môže sa im niečo stať.“ Draco si všimol, ako sa jej zatriasol hlas a chcel zmeniť pre istotu tému. „Neponáhľaš sa domov za mužíčkom?“ ukázal na hodiny v reštaurácií. „Vidíš?! Ani Ronovi to nepovedal,“ Hermiona zrejme nezaregistrovala Dracovu snahu o zmenu témy, „nepovie to najlepšiemu priateľovi. Vždy mu všetko povedal.“ „Ja som jeho najlepší priateľ,“ Draco sa nahnevane vystrel. „Čo keď... Hí, Draco, čo keď chcú zničiť hranice.“ Hermiona neoverenú správu povedala až prekvapivo nahlas a spôsobila menšiu katastrofu pri susednom stola. Večerajúcej rodinke vypadli z rúk príbore a najmenšie z troch detí sa rozplakalo. Rodičia schytili ratolesti za ruky a snažili sa odvliecť ich k dverám šatne v reštaurácií. Pritom im ešte zakrývali uši, keď prechádzali okolo Dracovho a Hermioninho stolu. „Hmm, ale nič o tom nevieme. Čo povieš ty?“ Hermiona pozrela na Draca. Ten jej chcel skôr vytknúť príliš hlasnú fámu, ktorú vypustila do sveta. „Grangerová, obidvaja pracujeme na oddelení čarodejníckeho práva. Ty si myslíš, že za nami príde samotný Voldemort a bude s nami vyjednávať zmenu zákonov, aby sa zrušili hranice? Jasné. Hmm, a potom to predložíme samotnému ministrovi. Si normálna?“ „Ja som už unavená,“ Hermiona sa snažila zakryť svoju chybu. „Podľa mňa by ich mohli aspoň označkovať. Vieš, aby aspoň vedeli, ktorý mukel im chýba. Majú v tom bordel.“ „Takže po tých všetkých rokoch si pochopil, že sú na rovnakej úrovni ako my?“ Hermiona sa usmiala na kolegu. Draco radšej sklonil hlavu než, aby priznal pravdu. Harryho výchova ho až priveľmi ovplyvnila. „Hmm, som milovník muklov. Za chvíľu prestanem nosiť značkové obleky za tridsať galeónov a budem si požičiavať pokrčené tričká od tvojho muža. No najprv budem musieť začať chodiť po dome len v trenírkach a špinavom tielku. Hmm, to ma, ale opustí šéf aurorov,“ Draco si koncom vidličky poškriabal bradu. „Možno, nie? Harrymu by sa to podľa mňa páčilo. Taký športový strih. Aspoň by si nechodil po dome naobliekaný ako mníška.“ „Kto?“ „Ehm, proste niekto, kto má na sebe veľa oblečenia. Ron chodí po dome v tom v čom sa cíti prirodzene.“ „Nenosím veľa oblečenia. Nohavice a košeľa... to je úplne normálne. A ja nechcem príliš dráždiť Pottera. Keby som mal len spodné prádlo celý deň tak... Hmm, dobrý nápad, Grangerová,“ Draco sa zamyslel nad príjemne stráveným víkendom. „To ho, ale musíš vyprostiť z tej kancelárie.“ „Ach, keď bol len auror, tak mal oveľa viac času ako teraz. To bolo sľubov. Draco, keď budem na vyššom mieste tak to bude pre nás výhodnejšie. Draco, potom budem môcť s tebou tráviť viac voľného času,“ hlasno si odfrkol, „dva roky robí v kancelárií a už mu to lezie na mozog. Uvidíš, že ho nominujú za ministra a on to príme.“ „Pochybujem. On by to nezobral. Nikdy nechcel byť ministrom. To sú len fámy, čo sa šíria po ministerstve. Niekto chce naštvať Kingsleya a...,“ Hermiona musela prerušiť rozhovor, pretože sa jej pod nohy zaplietla malá, gumená loptička. Chcela ju posunúť opätkom niekam ďalej, ale pribehlo malé dievčatko, ktoré postrádalo svoju hračku. Natrčilo dlaň a čakalo, pokým sa Hermiona zohne a podá mu ju. Pritom sa nervózne hrala s vrkočmi. Hermione trochu trvalo pokým sa zohla bez toho, aby sa jej nevyhrnula sukňa a podala mu hračku. „Zlatá, nie?“ povedala Hermiona, keď už dieťa sedelo pri stole so staršou čarodejnicou vo fialovom habite. „Čo na tých deckách stále vidíš. Máš ich doma tri. To ti nestačí? S Weasleym ste ako továreň.“ „Ty a Harry ste nerozmýšľali nad adopciou?“ „Harry už pár krát niečo naznačoval, ale... Kto by sa o to staral?“ Draco pozrel do rozjedenej večere. Túto tému preberali doma viac ako raz. Harry mu povedal, že by kvôli dieťaťu prestal robiť s aurormi, ale Draco to vždy zamietol. Tak nasledovala hádka o dôležitosti detí v rodine, pričom vždy prišlo do hádky meno Ginny Weasleyovej. Harry si neuvedomoval, ako len vyslovenie tohto mena trápi Draca skoro každý deň. Ten vedel, že Harry má potreby byť otcom. Napokon stratil toho svojho a musel si to dáko vynahradiť. Malfoy, ale nemal príliš otcovský vzťah k malým deťom, a to sa dozvedela aj Ginny. „Veverica...“ Draco ostal zahĺbený v myšlienkach. „Draco, hovor jej už konečne Ginny,“ Hermiona si odpila z minerálky. Draco prekvapene zdvihol oči. Nemyslel si, že to vyslovil nahlas. „Veverica je aj tak lepšie.“ „Ginny je už rok vydatá. Nemusíš sa už báť o Harryho.“ „Vydatá?“ Draco si upravil kravatu, „tak mi povedz prečo je stále u nás?“ „Ja...“ „A povedz prečo príde vždy, keď je Harry doma sám?! A vždy, keď ide k tvojej svokre na návštevu, tak si oblieka zelenú košeľu.“ „No a?“ Hermiona prekvapene pozrela. „Zelenú. Kedy si Harry oblieka zelenú košeľu? Na svadby, večierky a na naše výročia. Tá košeľa ma stála desať galeónov a je dovezená z Talianska. Len pre neho. Chápeš? Dal som mu ju na naša tretie výročie,“ Draco si odhrnul pramienky vlasov z čela, „hneď si ju aj obliekol, tak sa mu páčila. Hmm, síce o päť minút sa už váľala na zemi.“ Hermiona sa zasmiala nad poslednou vetou kolegu. Bola zvyknutá na Dracove podrobné opisy nočných hier, ktoré prevádzal s Harrym. „Ehm, chcel som tým povedať, že sa pred ňou producíruje v najlepšom oblečení. A nehovor mi, že ona ho nechce. Vidím, ako za ním slintá. Zoberie si dajakého úradníčka, ktorý jej donesie desať galeónov za mesiac.“ „Preháňaš a moc všetko prepočítavaš. Keď sa majú radi, vtedy na tom nezáleží.“ „Pche, zamysli sa nad tým.“ „Teda nechápem, ako si dokázal prejsť od témy Harryho nemoty k Ginny.“ „Vidíš, ako to do seba zapadá.“ „Draco, už ti to lezie na mozog,“ Hermiona pozrela na kyvadlové hodiny v reštaurácií, ktoré ukazovali pol siedmej, „mali by sme ísť. Harry na teba čaká.“ „Tomu je aj tak jedno, kedy prídem,“ Draco prešiel za Hermioninu stoličku a odsunul ju tak, aby kolegyňa mohla odísť. Spoločne sa pobrali do šatne po kabáty a cestou pozdravili pár známych. Draco pomohol podržať Hermione kabát, aby si pohodlne upravila blúzku pod ním. Prehodila si kabelku cez plece a podišla k skleneným dverám, kde na ňu už čakal Malfoy. Obidvaja si pred tým, ako otvorili dvere zdvihli goliere na kabátoch, aby sa tak ochránili pred decembrovým vetrom. Vonku jemne poletovali snehové vločky a tvorili tak prvé kôpky snehu na cestách. Po ulici Londýna sa prechádzali zababušení muklovia vo farebných šáloch a čiapkach. Draco ponúkol Hermione rameno. Otočil sa späť na reštauráciu z ktorej vyšli. Teraz tam stál obchod s nábytkom a na skle bola nalepená tabuľka s nápisom: otvoríme na budúci rok. „Myslel som, že vymyslia niečo lepšie.“ Hermiona sa tiež pozrela dozadu na obchod. „Prečo? Len ten nápis tam dali moc skoro. Lepšie by to bolo v januári. Je to nový podnik. Nemali ešte toľko času, aby niečo vymysleli.“ Okolo nich prebehli koledníci v čiapkach Santa Clausa. Draco sa otočil smerom k stánkom s občerstvením. Vôňa vareného vína, čerstvých perníkov lákala viacerých. Potiahol Hermionu za rukáv, a tak museli prísť pred tabuľu so zoznamom jedál a nápojov. „Čo myslíš, koľko kalórií môže mať také varené víno? Teda, čo nevymyslia títo muklovia,“ Draco zasnene nasával vôňu pri sánku. „Ty naozaj potrebuješ držať diétu,“ Hermiona sa snažila dostať Draca ďalej od muklovských maškŕt. „No v mojom veku sa už musím kontrolovať. Vieš, to už sa zastavuje metabolizmu. A nechcem počúvať Harryho, že som priťažký na dvíhanie, keď spolu... ehm, pozri medovníky,“ Draco zmenil tému, keď prešla vedľa nich nie príliš vľúdne vyzerajúca žena. „Máš dvadsaťpäť. Ale, ako myslíš,“ Hermiona započula detský smiech a otočila sa. Za nimi sa hralo dieťa, ktorému Hermiona podala hračku. Aj teraz si vyhadzovalo loptičku do výšky a aj teraz jej neustál padala. Stará mama stála vedľa nej, a tak ako predtým Draco, tak si aj ona teraz prezerala zoznam muklovských nápojov. Občas na ňu pár ľudí začudovane pozrelo. „Mohla si dať dole aspoň ten habit. Je úplne nenápadná. Ukázať sa v muklovskej časti takto oblečená. Mala by platiť pokutu. A čo to jej decko robí už teraz tu? Má byť ešte v škole.“ „Veď má asi osem rokov. Ale aj tak by už bola doma. To nevieš? Dajakí zlodeji ukradli vlak. Pre polovicu deciek chodili rodičia alebo použili hop-šup prášok.“ Draco prešiel okolo skupinky mladých dievčat s frajermi. Zabočili za roh, kde na obchodíkoch a lampách viseli vianočné ozdoby. V strede malého námestia stál vianočný stromček obvešaný guľami. Prešli ďalej až ku kovovým reťaziam, ktoré boli upevnené o meter vysoké kolíky. Hermiona sa nechtami zakvačila do Dracovho ramena. „Nechoďme ďalej,“ ustúpila ďalej od reťazí a pozrela do tmavého priestoru za nimi. Za reťazami neboli nijakí ľudia, vianočné ozdoby alebo obchody. Jednoducho nič. Len pár blikajúcich lámp osvetlilo dopadnutý sneh na ceste. Takéto vyľudnené štvrte vznikli po menšom ústupe Voldemorta. Pred pár rokmi Anglicku pomohli v boji proti temným čarodejníkom aj iné európske krajiny. Tak Voldemort nemal na výber a musel sa stiahnuť spolu so svojimi vrahmi. Stále mali však pod svojou mocou určité lokality, ktoré mohli ovládať. Miesta poznačené čiernou mágiou boli od ostatných častí oddelené, aby nedošlo ku kontaktu so smrťožrútmi. Ministerstvo sa snažilo zabezpečiť, čo najlepšiu ochranu pre muklov aj čarodejníkov. Tým o rozdelení krajiny na lokality dal vedieť muklovský premiér. Správy sa tak šírili muklovskými novinami a televíziou. Opäť prišla doba, keď Voldemort čakal na vhodnú príležitosť. Preto začali byť zmiznutia muklov viac než zvláštne. Okrem toho mizli tak ako dospelí muži a ženy, tak aj deti. Draco sa pozrel na prázdnu ulicu a pozoroval blikajúcu lampu. Hermiona sa otočila, lebo opäť započula detský smiech dievčatka s vrkôčikmi. To hodilo loptu smerom k Hermione. Hračka sa poplietla pod nohami ponáhľajúcim Londýnčanom. Kotúľala sa ďalej až prešla popod reťaze. Zavial vietor a hračku odfúklo ešte ďalej. Draco s Hermionou ostali šokovane pozerať. Hranica mala byť chránená nepriepustným kúzlom. Reťaze slúžili iba na upozornenie muklov. „To... to nie je možné!“ Hermiona si prikryla ústa. „To nie! Poď rýchlo odtiaľto preč,“ Draco chcel odtiahnuť Hermionu ďalej, ale tá sa mu vzoprela. „Čo blázniš?!“ Hermiona ukázala na plačúce dieťa, ktoré sa snažilo podliezť reťaz. „Nie, nie, nechaj to.“ Draco zobral dievča do rúk a položil ju o pol metra ďalej. Vyhľadal jej starú mamu, ale tá sa prechádzala a kontrolovala nápoje v bufetoch. „Tak jej ju donesiem,“ Hermiona chcela nadvihnúť reťaz, ale Draco ju odstrčil. „Si normálna?! §523 hovorí, že ten kto prekročí hranicu, bude trestne stíhaný za to, že vystavil nebezpečenstvu čarodejníkov a muklov v jeho okolí.“ „Viem, čo hovorí §523. Ale hranica je aj tak prerušená. Draco, ja len skočím po tú hračku a hneď som späť. Napokon keby to zistili smrťožrúti už by tu dávno boli. No, nie?“ Hermiona sa zatvárila sebaisto. „Ale hneď sa vrátiš,“ pozrel na loptu, ktorá ležala od nich necelých deväť metrov. „Použi prútik,“ Hermiona nechcela prilákať príliš veľa pozornosti, rinčaním reťaze pri jej manuálnom skladaní. „Si blázon, blázon.“ Draco priložil prútik a železo sa roztavilo. Do koženej rukavice mu spadla oddelená časť, ktorú Hermione pridržal. Tá hneď pribehla k lopte a schmatla ju do ruky. Z ničoho nič ju, ale ovial studený závan. Odrazu prestala vnímať spev malých koledníkov alebo hudbu z rozhlasu na námestí. Nepočula nič iba zvuk vetra, ktorý sa prehnal prázdnou ulicou. „No ták, ženská, čo tam stojíš?!“ Draco prestúpil z nohy na nohy. Pozrel nenávistne na malé dievča, ktoré postávalo pri ňom, „to ťa už naučí, hrať sa normálne!“ Zrazu cítil, akoby mu chcela reťaz vyšmyknúť z dlane. Chytil ju pevnejšie do rukavice, ale nepomáhalo to. Videl, ako sa Hermiona vracia späť, a tak jej urobil viac miesta. Chcel odstúpiť, ale nohy mu ako keby primrzli. Aj cez kožené rukavice cítil chlad na prstoch. Zimomriavky mu nepríjemne prebehli po celom tele. Pozrel sa na dievča vedľa, ktoré si začalo fúkať skrehnuté prsty. Hermiona sa pretlačila cez otvor a s trasúcimi sa rukami podala loptičku. Draco videl, aké má dofialova sfarbené pery. Obzrel sa za seba. Ľudia postávali na ulici a vydychovali obláčiky pary pred seba. Svetlá lámp sa rozblikali a začali zhasínať. „Dra... Draco,“ Hermiona potiahla Draca za rukáv kabáta a ukázala na miesto, kde ešte pred chvíľou ležala lopta. Zalapal po dychu. V tme za reťazou sa pohybovali tmavé postavy, ktoré sa približovali smerom k nim. Obidvaja podstúpili ďalej. Hermiona rukou odstrčila dieťa. Zavládlo ticho. Nikto neutiekol. Nikto nevydal ani hlásku. Dvadsať postáv sa vynorilo z tmy. Oblečený v dlhých, čiernych habitoch, ktoré sa obtierali o dopadnutý sneh. Biele masky mali čiastočne schované pod kapucňou habitu. Draco pozrel na predmety v rukách. Pozrel na štíhle prútiky, ktoré zatiaľ smerovali na zem. Najvyšší z nich namieril prútik na Hermionu. „Ideme vyhádzať hnoj?! Čo poviete?“ so smiechom sa otočil na kolegov.