~AMICUS COGNOSCITUR AMORE, MORE, ORE, RE – PRIATEĽA POZNÁŠ PODĽA LÁSKY, MRAVOV, REČÍ, ČINOV~ „Obliecť! Rýchlo. Nemáme na to celý deň!“ Draco si roztrasene prevliekol cez hlavu pulóver, ktorý dostal. Poplašene pozrel okolo seba. Muklovia sa ešte triasli od studenej vody, ale aj tak sa snažili obliecť do špinavého oblečenia. Malfoy si uhladil pulóver a zobral do rúk špinavé nohavice. Kvapôčky z nedávneho sprchovania sa mu ešte kĺzali po tele, a tak bolo namáhavejšie obliecť si na holé telo tvrdé a neforemné nohavice. Vystrel sa a porozhliadol sa okolo seba. Muklovia v sivých úboroch čakali, čo sa bude diať. Oblečenie bolo mnohým veľké, iným malé. Draco sám dostal o pár čísiel väčšie oblečenie ako mal mať. Chytil šnúrky na nohaviciach a potiahol nimi, aby obvod pása dostal aspoň akú takú normálnu veľkosť. „Von!“ Skupinka muklov v sivom oblečení vyšla zo šatní. Smrťožrúti pridržali dvere, aby vyšli všetci na námestie v tábore. Draco sa vsunul medzi muklov do davu a pritlačil sa k ostatným mužom. Pozrel do zeme a po krôčikoch dav vykročil. Draco bol pritlačený na chrbát neznámeho silného muža. Nasal vzduch, ktorý si v strese pred odhalením odopieral. Vdýchol zatuchnutý pach zo starého šatstva okolo neho. Odtiahol sa, ale chrbtom narazil do muža, ktorý kráčal za ním. „Pridáme!“ vedúci skupiny jedna zreval na postávajúcich mužov. Zavrel dvere od šatne. Draco nakukol ponad hlavy muklov. Začudovane sa rozhliadol. Sneh pousádzaný na strechách barakov sa leskol v svetle slnka. Pozrel sa po námestí, kde stál ešte pred pár hodinami zástup muklov. No teraz tam už nikto nebol. Len tak tritisíc muklov zmizlo za pár hodín? Tri tisíc? Za pár hodín? „Rýchlejšie!“ Smrťožrút schytil jedného mukla a sotil ho na zem. Muž sa podvíhal na nohy a ako prvý vykročil k miestu, ktoré ukázal dozorca. Draco sa nahol, aby uvidel kam smeruje mukel. Do jedného z barakov. Dozorcovia rozdelili muklov na tri skupiny. Prvú stovku mužov spolu s Dracom smrťožrúti nahnali do jedného z barakov. Malfoy poslušne vstúpil do malej predsiene v ubytovni. Po ľavej strane bola jedna izba po pravej druhá. Nakukol do miestnosti, kde nebolo nič iné len na sebe poukladané postele. Spočítal v jednej maličkej izbe päťdesiat lôžok. Prižmúril unavene oči a zbadal, že niektoré postele sú už obsadené. Chcel sa ešte viac nakloniť, keď zacítil tlak. „Čo je? Maličký...“ Smrťožrút sa priblížil perami k Dracovmu uchu. Tlak ruky na jeho zadku zosilnil. „Dovnútra, srnček.“ Dozorca prvej skupiny podstrčil Draca do izby. Ten ako prvý vyplašene vošiel dovnútra a sadol si na prvú posteľ, ktorú mal po ruke. „Máte dve hodiny voľna. Oddychujte!“ Smrťožrúti vyšli von z baraku. Na postele si posadali aj druhí chlapi a vystrašene pozerali okolo seba. Draco aj ostatní muklovia sledovali mužov v posteliach, ale tí nejavili známky toho, že by sa s nováčikmi chceli rozprávať. Šedé steny ladili so šedým oblečením muklov. Okrem tvrdých postelí s málo naplnenými vankúšmi nebolo v izbe nič. Všetci sa započúvali do nepravidelného oddychovania spiacich mužov. * * * * „Harry, čo tu robíš? Nečakal som ťa!“ Steven Skeeter sa usmial na Harryho a vtlačil ho do svojej kancelárie. Potter vstúpil. Porozhliadol sa okolo seba. Bol tu častým hosťom a Stevenovu kanceláriu poznal naspamäť. Na stenách viseli plagáty metlobalových družstiev alebo samotné portréty jednotlivých metlobalových hráčov v nadživotnej veľkosti. Okrem toho boli na stenách vlajky družstiev, množstvo habitov jednotlivých národov a zlaté strely zo zápasov. Harry si sadol na gauč, ktorý mal Steven hneď pri svojom stole. Skeeter si prisadol k spolu s fľašou ďatelinového piva. „Vďaka,“ pípol Harry. „No... takže. Toto je zdvorilostná návšteva, alebo moja sestrička opäť vydala ďalšie štipľavé informácie?“ Steven sa usmial a potľapkal Harryho po kolene. Potter sa stretol s hnedým pohľadom. „Niečo by som potreboval.“ „Jasné. Vieš, že by som pre teba urobil čokoľvek,“ Steven sa nanovo usmial, „si predsa priateľ.“ „Steven ja...“ Harryho hlas zlyhal. Snažil sa nabrať dych, ale nešlo to. Zodvihol sa a prešiel k stolu. Majiteľ kancelárie ho nasledoval a pristúpil k nemu. „Čo sa stalo? Harry, vieš, že mne môžeš povedať všetko.“ Potter trasúcimi rukami vybral fotografiu z bundy, ktorú si zobral z domu. Položil ju na stôl. Skeeter nakukol na zamilovanú dvojicu na fotografií a odfrkol si. „No pekná fotka. Vďaka, že si ju doniesol.“ Harry poplašene zavrtel hlavou. „Potrebujem ťa, Steven!“ „Na čo?“ Skeeterov vľúdny hlas sa vytrácal. „Steven, Draco... on...“ Harry nevedel zastaviť nepravidelný dych. „Hm, prepáč, Harry, ale ja mám prácu. Takže pokiaľ ide o to, že si sa pohádal po neviem koľký krát s tým nafúkaným snobom... To si nemusel ani chodiť. Pozri. Teba... ty si fajn, ale jeho nemôžem ani vystáť. Takže ma nezaujíma pokiaľ ste sa opäť, opakujem opäť pohádali.“ Sketer si sadol za stôl. „Nerozumieš mi,“ Harry posunul fotku po stole, „musíš ju dať sestre. Podstrč jej ju.“ „Prečo?“ Steven sa nechápavo opýtal. „Potrebujem to.“ Fotografiu vsunul pod Skeeterovu ruku. „Vieš koľko vecí potrebujem ja?“ Fotku odsunul ďalej. „Draco... Draco je preč.“ Harry nechcel vyťahovať tému von, ale nemal na výber. „Hm, tak gratulujem. Bolo na čase,“ Steven sa úprimne usmial, „pár dní a budeš ako rybička. Ver mi.“ „Nerozumieme si, Steven. Potrebujem, aby tvoja sestra k tejto fotografií napísala článok, že Draco je so mnou.“ „Prečo?“ „Nepovieš to?“ „Samozrejme, že nie. Už som ťa niekedy zradil?“ „Teraz ťa, Steven, potrebujem ako nikdy. Prosím, musíš mi pomôcť!“ „Ale... čo mám urobiť? Nechápem.“ „Tvoja sestra musí napísať článok o tom, že Draco je so mnou. Nik nesmie vedieť, že bol unesený aj s Hermionou.“ „Unesený? Aj s Hermionou?“ Steven si natočil fotku k sebe. Harry chytil Stevenovu ruku a druhou rukou si natočil jeho tvár. „Musíš... musíš mi pomôcť!“ „Ja...“ Steven sa snažil sklopiť zrak pred zelenými dúhovkami. „Ty musíš!!!“ Harry schmatol cudziu ruku silnejšie. Do očí sa mu začali hrnúť slzy. Nečakal, že s ním bude toľko roboty. „Harry, to nie je len tak. Podstrčiť jej dva mesiace starú fotografiu. Bude sa pýtať. Vie, že som tvoj spojenec proti nej. A kto ho uniesol? Oni?“ „Steven... nesmie sa dozvedieť, že je preč.“ Harry prešiel po prstoch a prosebne pozrel na Skeetera. „Kto?“ „Stev...“ Harry zašepkal do ucha. „Dobre, pokúsim sa,“ Steven sa rozpačito pozrel na fotografiu a späť na Harryho, „keď tak veľmi chceš.“ „Vďaka. Ja ti to vynahradím. Sľubujem.“ Steven Skeeter kývol hlavou a fotografiu zobral opäť do ruky. * * * * Vedľa Draca si na posteľ dosadli traja ďalší chlapi. Všetci spoločne pozerali na chrbty desiatich spiacich mužov. Jeden si odkašľal a dúfal, že aspoň niektorí z nich sa zobudí a povie im niečo. Niečo viac. „Ehm, ehm...“ Jeden mladík sa otočil na nových muklov. Draco videl, že mal tmavé kruhy pod očami a celkovo vyzeral veľmi nezdravo. Bledá pleť (skoro až priesvitná), riedke vlasy a vrásky na tvári, ktoré by mladík vôbec nemal mať. „Nováčikovia! No to je skvelé. Vitajte v Tartarose,“ chalan neprirodzene mykol hlavou. Dracovi sa ani trochu nepáčil. Už len pre to jeho nadšenie mu bol odporný. „Kde sme to? Kto to...? Šialenci? Čo tu robíme? Prečo... kde sú ostatní? Vrahovia? Kde je moja žena? Zomrieme? A čo moje deti? Prečo...? Ako sa odtiaľto dostaneme? Prečo...?“ Na mukla sa spustila vlna otázok. To už sa k novým mužom otočili aj ostatní, ktorí už nemohli dlhšie predstierať spánok. Mladík sa len nepríčetne usmial a očami prešiel po tvárach vystrašených muklov. „Mali by ste sa najesť.“ To už sa do rozhovoru zapojil aj starší mukel. Draco pozrel na bochníky chleba na posteli. Jeden si zobral a odlomil si z neho kúsok. Ostatní ho nasledovali. „Presne tak. Jedzte, musíte byť... byť zdraví.“ Mukel si ľahol späť na tvrdú posteľ. Chalan si pohŕdavo zmeral ležiaceho chlapíka a odfrkol si. Pozoroval, ako sa päťdesiat mužov začalo rýchlo kŕmiť. Draco po veľkých hltoch jedol kusy tvrdého chleba, ako keby to bolo to najlepšie, čo v živote jedol. Naposledy mal včerajšiu večeru a teraz mohlo byť už... „Koľko... koľko je hodín?“ Draco sa potichu opýtal. Vedel, že je to smiešna otázka oproti tým, čo dávali muklovia pred ním. „Koľko je hodín?“ chalan sa so smiechom spýtal znovu, „nemáš to jedno?“ Draco zvesil hlavu. Nemusel sa pýtať tie hlúpe otázky typu: Kde sú? Čo tu robia? Prečo práve oni? Aj on sám si na ne vedel odpovedať. Síce nevedel kde je, ale pochyboval, že by to vedeli muklovia. A prečo práve oni? To mu bolo viac ako jasné. Voldemortova nenávisť ku všetkému muklovskému a nečistokrvnému. Čo tu robia? Mal až priveľké tušenie, že im to bude o chvíľu vysvetlené. „Si smiešny. Sú asi dve, tri hodiny? Pomohla ti táto informácia?“ chalan sa nechutne zasmial. Draco sa odvrátil. Myslel na to, čo teraz robí...? Je na ministerstve? Zháňa pomoc? Vie vôbec o tom, že je preč? Možno nie? Možno je... možno je rád? Jeho Harry? Nie! Určite zháňa pomoc. On a aurori niečo vymyslia. Pomôžu. Nebude tu dlho. Harry je najlepší. Nebude tu dlho. Hermiona! Nebudú tu dlho!!! „Povedali, že sme pracovná sila. Je to pravda? Čo... čo robíme?“ starší chlapík s množstvom vrások okolo očí sa opýtal otočených muklov. Ani on nevenoval mladíkovi pozornosť. „Je to tak,“ muklovia súhlasne zabručali. „A čo máme robiť?“ „Nie je to ťažká práca. Náhodou je to celkom zábava, ale ja dúfam, že ma pošlú na trojku. Je tam väčšia sranda a... a je to tam tak kúzelné...“ Mladík sa zasnene pozrel po ostatných. Draco si preliezol na kraj postele a oprel sa o stenu. Do trojky ho chcel zaradiť aj Dolohov, ale mukel v strede to zavrhol. Spomenul si, že do tejto skupiny bol rozhodujúci vek. On mal dvadsaťpäť a už ho tam nechceli... „Čo je to tá trojka?“ Draco sa otočil na chalana. Mladík zamykal kútikmi úst, keď pozrel na Malfoya. „Je to tu rozdelené. Jednotka sme my. Robíme s chemikáliami alebo s niečím podobným. Dvojka je tu na prácu. Stavajú budovy, a tak... Trojka... o nej sa nesmie hovoriť. Náš dozorca mi to zakázal. A potom tu je ešte štvorka.“ Chalan sa dôležito zatváril. „Je to sekta, že?“ jeden z muklov sa nahlas opýtal až Draco nadskočil od strachu. „Sekta? Nie. Sekta sú šialení ľudia, ktorí ani dobre nevedia čo chcú. Sú to šialenci. Títo muži... Majú ciele... vznešené ciele,“ mladík opäť vylúdil nepríčetný úsmev. „Zabijú nás, však?“ Mukel s množstvom vrások sa otočil po nováčikoch. Mladík ho ignoroval. Všetci začali pomaly jesť svoj chlieb, ale sústa im nechceli skĺzať do stiahnutého krku. * * * * „Dobrý deň, pán Potter.“ Malý kúzelník s francúzskym prízvukom sa uklonil. „Dobrý, dobrý. Ehm, Bonjour, monsieur,“ Harry sa rozpačito zatváril. „Och, Bonjour. Vous allez bien?“ Maličký čarodejník sa doširoka usmial. „Prepáčte. Ja už... som to pozabúdal a Draco tu momentálne nie je, aby mi pomohol s prekladom.“ „Oho, to nič. Len som sa pýtal, ako sa máte, pán Potter.“ „Aha, tak potom... Trés bien, merci.“ „A kde je vaša l'amour? Dlho sme sa nevideli.“ „Draco má pár dní voľna, ale o ňom sa teraz nerozprávajme. Ide o niečo iné. Poďte, sadnite si. Džús, čaj alebo niečo tvrdšie?“ Harry usadil francúzskeho ministra do kresla. „Oho, vy máte také, že ďatelinové pivo?“ „Áno, máme... Tu dostanete najlepšie v celom Anglicku. Zásoby nám posielajú z dedinky Rokvill.“ Harry otvoril dve fľaše a doniesol ich na svoj stôl. „Och, ale opatrne, môj Harry. Mám za päť minút schôdzku. Čaká ma monsieur le ministre.“ Francúz si od ďatelinového piva zašpinil celé fúzy. „Aha, tak s ministrom. No ja som o tom vedel, Louis, že máte schôdzku s naším ministrom, ale potreboval som si vás odchytiť.“ Harry prešiel za stôl a posadil sa. „Camarade, čo sa deje?“ fúzy si utrel do chrbta ruky. „No, viete. Ja... máme teraz problémy týkajúce sa počtu aurorov. Drahý Loius, potreboval by som od vás pomoc,“ Harry so psím pohľadom pozrel na francúzskeho ministra. „Oui, oui... ale ja nechápem ako pomôcť?“ „Potrebujem pár vašich mužov. Potrebujem pár aurorov. Vašich aurorov,“ Harry si odpil s fľaše. „Monsieur Potter,“ Francúz odložil fľašu na stôl, „non.“ „Non? Ako to, že non?“ Harry prekvapene pozrel. Nerátal s tým, že bude takto odmietnutý. „Non, ja... ja nemôžem. Sľúbil som vášmu ministrovi, že budem jednať len s ním.“ „Louis, to... to nemôžete. Vždy sme potrebné veci prejednávali sami, prečo tá zmena? Kašlite na Kingsleya. Už mi nedôverujete, alebo čo?“ Harry sa naštvane postavil z kresla. Za posledných dvadsaťštyri hodín sa mu nič nedarilo. „Non, non, Harry. Ja vám dôverujem, ale to nejde. Podpísali sme s ministrom dohodu. Nemôžem vám poskytnúť mužov. Už non.“ „Akú dohodu?“ Harry sa snažil upokojiť. „Ja smiem jednať iba s pánom Kingsley. Ani s vami, monsieur Potter, nemôžem,“ čarodejník pozrel do svojho ďatelinového piva. „Dobre. Ale potrebujem aurorov. Čo taliansky minister, nemecký? S nimi Kingsley tiež už jednal?“ Harry zakrúžil fľašou piva po stole. „Och, ja neviem. Skúste,“ francúzsky minister sa postavil na odchod, „stalo sa niečo, pán Potter, keď potrebujete nových mužov? Niečo so smrťožr... útmi?“ Harry zobral do rúk nedopité fľaše a snažil sa ignorovať Francúza. Malý mužíček pochopil, že na odpoveď nemá zmysel čakať a stlačil kľučku na dverách. „Pozdravujte odo mňa,“ vyšiel na chodbu, „vašu l'amour.“ Dvere sa zavreli. Harry treskol päsťou do stola. Nečakal, že ho takto Kingsley nechutne obíde. L'amour... Mon Cheri... Mon Amour... tie slová sa mu teraz až príliš zabodávali do srdca. Vybral zo stola zoznam svetových hop-šup sietí a vyhľadal nemecké ministerstvo mágie. * * * * „Nefascinuje ťa to? Podľa mňa je úžasné, ako krv dokáže meniť farby,“ mladík s kruhmi pod očami zasnene rozprával, „môže byť karmínová, bordová alebo v tme úplne čierna. Nefascinuje vás to?“ Usmial sa. Draco si priložil kolená k brade a snažil sa tak aspoň trochu zohriať. Triasol sa viac od strachu ako od samotnej zimy. Dotkol sa prikrývky, ktorá bola rovnako drsná ako oblečenie, ktoré mal teraz na sebe. Vedel, že jeho značkové oblečenie si už dávno rozkradli smrťožrúti. Len dúfal, že si nevšimnú vyšitých značiek na košeli a kabáte. Muklovia predsa len nenosili kostýmy značky Dragon-magic. No napokon si nevšimli, že jeho čižmy sú z dračej kože... Smrťožrúti sa tu stretli asi už s podobnými výrobkami, ktoré imitovali tie čarodejnícke. „A z tepny krv vyteká....“ Draco sa opäť snažil nepočúvať, čo hovorí mladík. Nemal záujem sa s ním rozprávať a ako si všimol ani ostatní. Všetci len letargicky pozerali pred seba. „Ale zo žily, to už tak dobre nejde...“ Malfoy si už dal za tú chvíľku strávenú v tejto izbe dve a dve dohromady. Občas s Harrym pozerali muklovské filmy, kde boli chlapíci ako tento tu. Harry musel Dracovi počas filmu vysvetľovať, že existuje niečo ako injekcie, drogy, kokaín, pervitín... Všetky tie čudné názvy si už nepamätal ani Harry. Len to, že človek, ktorý berie tieto muklovské somariny, môže vyzerať podobne ako tento tu. Bol však mladý... mladší od Draca. Najmenej o osem rokov. Mal ísť na trojku, keď tam rozdeľovali podľa veku. Išli tam všetci mladí... skoro aj on. Pozrel okolo seba. Mukel vedľa neho si vybral z vačku malú pokrčenú fotografiu. Draco začudovane pozrel a naklonil sa nad fotku. „To je moja žena a deti,“ mukel mu natočil fotografiu, aby Draco lepšie videl. „Ako... ako si si to preniesol?“ Malfoy prekvapene zažmurkal. „Ty si ešte nikdy nebol vo vojne. Pravda, chlapče?“ Draco zakrútil nesúhlasne hlavou a spomenul si na svoj náramok, ktorý musel nechať v miestnosti kde sa prezliekal. Jediná spomienka na Harryho bola fuč. „Máš manželku?“ mukel sa nahol k Dracovi. Čarodejník opäť pokrútil hlavou. „Si mladý. Máš čas. Moja žena sa volá Leslie. A mám dve deti. Amy a Clare. Amy musela ísť na tanečný recitál. Mal som tam prísť aj ja, ale meškal som. Keby som sa nezdržoval... mohol... mohol som byť s nimi.“ Mukel prešiel prstom po obrázku. Draco sa oprel o stenu ďalej od všetkých. Teraz to už aj na neho prichádzalo. Už nedokázal byť ľadovo pokojný a vyrovnaný. Spustila sa mu slza, ktorú nasledovala ďalšia a ďalšia. Utrel si líca... Jeho rodina. Mama a otec... Čo robia oni? Zaujíma ich vôbec, že ich jediný syn zmizol. Zaujíma sa vôbec o to niekto? „Ako sa voláš?“ Mladík sa oprel o stenu rovnako ako Draco a pozrel priamo na neho. „Ja? Jeremy,“ Draco povedal prvé meno, čo ho napadlo. Tak chcel Harry pomenovať svojho syna. Draco okrem toho, že adopciu hneď zavrhol, tak sa mu nepáčilo ani to meno. Keby už mal vyberať on zvolil by iné. Napríklad Alexius, Claudius... určite by nevyberal také tuctové mená ako John, Ron, David, Mikey a podobné. Z nich ešte Jeremy bolo to lepšie. Určite lepšie ako meno John Malfoy-Potter. O Ronovi Malfoy-Potterovi nehovoriac. No ako by oni mohli mať dieťa, keď sa nevedeli dohodnúť ani na mene a nie to na priezvisku. Malfoy-Potter, Potter-Malfoy? Nevýhodou ich spolužitia bolo, že za názormi si stáli obidvaja rovnako a nik nechcel ustúpiť v prospech druhého. „Ja som Charlie, Jeremy. Chýba ti priateľka?“ Draco pochopil, že naráža na slzami zmáčanú tvár. „Nemám priateľku.“ Nemal chuť sa tu niekomu zverovať. Hlavne nie niekomu komu sa páčia praktiky smrťožrútov. „Tak plačeme za mamičkou?“ Charlie sa hlasno zasmial, že aj ostatní muži venovali pozornosť Dracovi. „Nevšímaj si ho.“ Mukel s fotografiou poklepal Draca po chrbte. Draco sa opäť oprel o stenu. Nemal dôvod hovoriť o svojom súkromí. O tom kto mu chýba... Okrem toho z pozorovania tipoval Charlieho na gaya. Už to mal v oku. A tak na čo sa rozhovoriť pred úplne cudzími ľuďmi, kto mu chýba, čo mu chýba... objatie... Obyčajné objatie...? Teraz mu to nepríde smiešne... Len objatie... „Prečo nie si na trojke. Si mladý. Viem, že tam išli takí ako ty!“ Draco vyletel s otázkou na mukla. „Hm, lebo...lebo,“ Charlie sa zakoktal. „Kontrolovali zdravotný stav, že? A ty nie si zdravý. Neprešiel si prehliadkou, že je to pravda?“ „Preto lebo...“ „Lebo máš pokazenú väčšinu svojho organizmu. Tak ťa tam nedali,“ Draco sa škodoradostne usmial. „Dávaj si pozor na jazyk,“ Charlie prešiel k Dracovej posteli. „Nebojím sa ťa.“ „Mám tu už celkom dobré styky. Môžem zariadiť, aby si odtiaľto vypadol po častiach. Dostanem sa na trojku, ale nie ako ty si myslíš. Budem robiť to čo oni robia,“ prešiel späť ku svojej posteli, „som tu už dva mesiace a dajaký nováčik sa ku mne bude správať slušne.“ Draco započul pohyb pred barakom. Smutne pozrel na číslo, ktoré mu svietilo na pokožke. Kroky sa približovali a silneli. Smrťožrúti vošli do izby. „Všetci do práce. Dúfam, že ste tie dve hodiny nepremrhali, a že ste odpočívali. Všetci von!“ Dozorca prvej skupiny vytiahol prútik a namieril ho na skupinku muklov a naznačil tak, aby vyšli pred ubytovňu. * * * * „Ron, počúvaš ma? Snažím sa, ale nejde to tak rýchlo ako som si myslel,“ Harry sa prehrabol vo vlasoch. „Čo? Čo nejde? Povedal si, že to vyriešiš a teraz mi tvrdíš, že to nejde?!“ „Nie, len vyskytli sa komplikácie. Zahraničie mi nechce pomôcť, a tak...“ Harry prestal rozprávať, keď do Weasleyovskej obývačky vošla malá Molly. Štvorročná členka rodiny. „Ocko, kde je mama?“ Molly sa nervózne hrala s niečím čo malo pripomínať vrkoč, ale vlasy neposlušne trčali na všetky strany. Bolo viac ako jasné, že zasiahla otcova ruka a ten sa snažil dať vlasy do gumičky. „Ešte tu nie je. Choď za Hugom a Rose.“ Ron pohladil dcéru po vlasoch. „Ahoj, ujo Harry,“ Molly zakývala ešte Harrymu na rozlúčku a odišla sa hrať. „Je zlatá,“ Harry sa snažil trošku zľahčiť situáciu. „Zavri hubu!“ „Ron?!“ Harry prekvapene pozrel. „Aj tak je to tvoja vina. Len a len tvoja,“ Ron prešiel krížom cez obývačku. „Moja? Ja snáď môžem za to, čo robí Voldemort? Ja môžem za smrťožrútov?“ „Malfoy!“ „Čo?“ Harrymu už opäť začínalo byť do plaču. „To Malfoy za to môže! Keby nie jeho... Hermiona... Hermiona by tu bola.“ „Nehádž celú vinu na Draca. Išla s ním dobrovoľne.“ „Draca? Draca? Myslíš tú namyslenú, arogantnú sviňu?“ „Buď ticho. Varujem ťa!“ „Prestaň ho obraňovať. Sám vieš, že je to bastard. Možno, že je stále smrťožrút a ty si mu to uveril. Zatiahol ju do toho. Mne... mne to bolo hneď divné, že sa s ňou začal baviť. A ty? Uveril si smrťožrútovi!“ Ron drgol Harryho celou silou, a tak mal problém udržať rovnováhu. „Nie je smrťožrút!“ Harry sa snažil upokojiť Rona, ale nešlo to. „Nemáš dôkaz, že ním stále nie je.“ „Žijeme spolu už štyri roky.“ „Snáď si chcel povedať, že ste spolu žili štyri roky.“ Ron sa nepríčetne zasmial. Harry ho nepoznával. „Ty si myslíš, že sa vráti? Harry, kde máš oči?“ „Ja ho nájdem. Privediem ich. Obidvoch.“ „Toho už nenájdeš. Zistil... čo chcel vedieť a zmizol preč,“ Ron zastonal. „Nie, mlč!“ Harry si nechcel pripustiť Ronove slová. Boli kruté ako kliatba Crusiatus. „Snáď si nemyslíš, že bol s tebou z lásky. Si vážne smiešny, Harry. Stratil si s ním iba čas.“ „Nie! Draco je na našej strane,“ Harry si zotrel slzy, ktoré sa mu nahromadili. Tentoraz od potlačovanej zlosti. „Prestaň! Všetci sme vedeli, že je na ministerstve špeh. A kto to tak asi mohol byť? Je to jasné ako facka.“ „Draco nie je s Voldemortom. Miluje ma. Nikdy, opakujem nikdy by s ním nebol.“ Nahnevane sa otočil. „Nechcel mať deti. O svadbe tiež nehovoril. Len ťa využil. Pochop to už konečne. Malfoy je smrťožrútska sviňa. Využil ťa. A ty? Liezol si s takou sviňou do postele a pelešil si sa s ním. So špehom a zradcom!“ Harry sa otočil Ronovi chrbtom. Tieto slová od priateľa nečakal. „Bude lepšie, keď už pôjdem,“ Harry sa otočil na odchod. „Potter!!“ Harry sa prekvapene otočil. Vyslovenie jeho priezviska z Ronových úst... To bolo viac ako nezvyčajné. Neosobné, chladné. „Áno?“ Harry sa snažil, aby to povedal neutrálne a hlavne bez zlosti. „Už sem nechoď. Zakazujem ti, aby si sa priblížil k mojej rodine. To platí aj v prípade, keď sa vráti Hermiona,“ Ron sa obrátil chrbtom. „Neboj sa. Po tomto nerátaj s tým, že sem ešte niekedy prídem.“ Vykročil k dverám a zabuchol ich.